Ako využívať umelú inteligenciu v právnej praxi tak, aby nenahradila vlastný úsudok? Komentár o výchove mladých právnikov a o tom, kto bude rozhodovať spory.
Umelá inteligencia sa v právnickej práci za veľmi krátky čas zmenila z novinky na bežný nástroj. Pripraví rešerš, zhrnie rozsiahly dokument, navrhne štruktúru podania alebo upozorní na slabé miesta argumentácie. Brániť sa jej používaniu preto nedáva zmysel. Oveľa dôležitejšie je naučiť sa s ňou pracovať tak, aby právnikovi pomáhala, no nepreberala za neho samotné uvažovanie.
Najcitlivejšie sa táto otázka týka advokátskych koncipientov. Koncipientska prax totiž nie je len o tom, naučiť sa napísať žalobu či zmluvu. Je o tom, naučiť sa rozmýšľať ako právnik: rozpoznať, čo je v prípade podstatné, vybrať správny argument a vedieť vysvetliť, prečo zastávam práve tento názor.
AI dokáže koncipientovi za pár sekúnd ponúknuť dobre napísaný a logicky usporiadaný návrh riešenia. Skutočná skúška však prichádza až potom. Ak ho koncipient vie pochopiť a obhájiť, AI mu pomohla. Ak nie, prevzala tú najdôležitejšiu časť práce. Skúsený advokát často spozná, keď presvedčivo znejúci záver právne nesedí. Koncipient túto skúsenosť ešte len získava.
Riziko je aj v tom, ako sa postupne mení samotné premýšľanie. Namiesto otázky „čo si o tom myslím ja?“ si mladý právnik začne klásť otázku „je to, čo pripravila AI, dosť dobré?“. To pritom nie je to isté. Správne využitá AI však môže uvažovanie naopak zostriť, napríklad keď sa jej koncipient opýta, ako by jeho argumentáciu napadla protistrana. Hranica je jednoduchá: AI môže pripraviť návrh, ale právnik musí výsledok pochopiť, overiť a obhájiť ako vlastný.
Komentár sa pozerá aj do budúcnosti súdnych konaní. Čo ak žalobu pripraví jedna AI, vyjadrenie druhá, repliku opäť prvá a dupliku zas druhá? A čo ak aj súd začne využívať AI na zhrnutie podaní či prvý návrh právneho posúdenia? Proces môže byť rýchlejší a lacnejší, no zároveň sa z neho môže postupne vytrácať človek.
Právo pritom nie je len skladanie paragrafov. Je to aj schopnosť rozlíšiť argument, ktorý len dobre znie, od argumentu, ktorý je v konkrétnej veci naozaj dôležitý. Sudca by preto mal rozhodovať medzi právnymi názormi ľudí, ktorí za ne nesú zodpovednosť, nie medzi textami, ktoré napísali stroje.
