S účinnosťou od 16. 03. 2020 od 6:00 hod. sú v rámci Slovenskej republiky uzatvorené všetky maloobchodné prevádzky a všetky prevádzky poskytujúce služby s výnimkou taxatívne vymenovaných typov prevádzok v opatrení Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia zo dňa 15. 03. 2020, resp. rozšíreného okruhu typov prevádzok s účinnosťou od 30. 03. 2020 v opatrení zo dňa 29. 03. 2020.
Uvedené opatrenia sú príkladom nevyhnutných opatrení prijatých orgánmi štátnej správy v reakcii na šírenie ochorenia koronavírusu COVID-19. V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje ustanovenie upravujúce nárok na náhradu škody spôsobenej právnickým osobám a fyzickým osobám v príčinnej súvislosti s uvedenými opatreniami, resp. s následkami vyhlásenia mimoriadnej situácie, alebo núdzového stavu. Príklad takejto osobitnej právnej úpravy možno nájsť v Českej republike, kde podľa § 36 zákona č. 240/2000 Sb. o krizovém řízení a o změně některých zákonů je štát povinný nahradiť škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s krízovými opatreniami a cvičeniami podľa § 39 ods. 4 tohto zákona.
Je v tejto situácii vôbec možné uplatniť nárok na náhradu škody? V tejto súvislosti je vhodné uviesť všeobecné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, ktorými sú protiprávny úkon, existencia škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou (tzv. kauzálny nexus) a zavinenie. V predmetnej situácii sa škodou rozumie skutočná vzniknutá škoda a to, čo dotknutým subjektom ušlo (ušlý zisk), pričom jej existencia je nepochybná. Nakoľko kauzálny nexus a zavinenie môžu byť posudzované až po identifikácii protiprávneho úkonu, resp. porušenia právnej povinnosti, kľúčovou je práve identifikácia tejto porušenej právnej povinnosti. Hľadať protiprávny úkon majúci za následok vznik ochorenia koronavírusu COVID-19 ako takého by zrejme bolo márne. Omnoho racionálnejšie sa javí hľadať porušenie povinností majúce za následok rozšírenie ochorenia koronavírusu COVID-19 do takej miery, v ktorej bolo nevyhnutné prijať vyššie uvedené bezpečnostné opatrenia majúce za následok vznik predmetných škôd. Porušením takejto povinnosti môže byť napr. neprijatie primeraných opatrení na obmedzenie prechodu cez štátne hranice (a s tým súvisiace zavlečenie ochorenia COVID-19 na naše územie vo väčšej miere), nedostatočné predzásobenie štátnych hmotných rezerv potrebným zdravotníckym materiálom a pod. Nakoľko vypuknutie pandémie v Slovenskej republiky nastalo so značným časovým odstupom po vypuknutí pandémie v prvých postihnutých krajinách a dokonca neskôr, než v okolitých štátoch, kompetentné štátne orgány nepochybne mohli a mali očakávať súčasný vývoj situácie.
Ústava SR v čl. 46 ods. 3 garantuje „právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.“ Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci je upravená v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“), pričom tento zákon je osobitným právnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku.
Podľa § 415 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) je každý „povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.“ Uvedené ustanovenie, ktoré je tzv. prevenčnou povinnosťou, prichádza do úvahy, ak nedošlo k porušeniu inej zákonnej povinnosti, alebo povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy a ktorej porušenie vedie k vzniku všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 OZ. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 431/2013-21, zo dňa 12. 09. 2013 „vecne pasívne legitimovaný nahradiť škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je štát aj v takom prípade, ak priamy vykonávateľ verejnej moci nesprávne úradne postupoval tým, že nekonal v intenciách prevenčnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 415 OZ.“ Z uvedeného vyplýva, že orgány verejnej moci sú tiež adresátmi prevenčnej povinnosti podľa § 415 OZ. Ak by mal byť nesprávny úradný postup porušením prevenčnej povinnosti majúcim za následok vznik zodpovednosti za škodu, musí byť bezprostrednou príčinou vzniku škody. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 26. 06. 2008, sp. zn. 9 Co 23/2008 uvádza, že v danom prípade je príčinná súvislosť daná aj vtedy, „ak by k tomuto následku došlo aj bez vydania rozhodnutia orgánu verejnej moci.“
K otázke výlučnosti príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti (v našom prípade porušení prevenčnej povinnosti) a vzniknutou škodou Najvyšší súd SR v uznesení z 31. 01. 2012, sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 (ktoré síce bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR z 12. 02. 2013, sp. zn. III. ÚS 307/2012, avšak nie z dôvodu ústavne nesúladného výkladu pojmu „príčinná súvislosť“) konštatoval, že protiprávny úkon „nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu.“ Príkladom v predmetnej situácii môže byť včasné nekonanie príslušných orgánov štátnej správy, ktoré malo, ako nesprávny úradný postup, za následok nezastavenie šírenia koronavírusu COVID-19. Nekonanie príslušných orgánov štátnej správy (čím došlo k porušeniu prevenčnej povinnosti) v uvedenom príklade rovnako nie je jedinou príčinou rozšírenia ochorenia koronavírusu COVI-19 majúceho za následok vznik predmetných škôd, ale je nepochybne príčinou dôležitou, podstatnou a značnou.
Z uvedeného vyplýva, že štát môže byť zodpovedný za nekonanie a v konkrétnych prípadoch môže existovať bezprostredná a dostatočne podstatná príčinná súvislosť medzi porušením prevenčnej povinnosti štátom a vzniknutou škodou. Úspešnosť prípadného uplatneného nároku na náhradu škody tak bude závisieť od posúdenia kvalitatívnych nárokov na konanie príslušných štátnych orgánov (t. j. orgánov majúcich v kompetencii vydávanie opatrení za účelom odvrátenia hrozby ohrozenia verejného zdravia, čo z právneho hľadiska znamená kvázi ovládanie zdroja veľkého rizika) a ich následného naplnenia, resp. nenaplnenia.
Naša advokátska kancelária je Vám pripravená poskytnúť právne poradenstvo v súvislosti s možným uplatnením nároku na náhradu škody a rovnako aj s prijatými opatreniami štátu reagujúcimi na predmetnú situáciu, ich dôsledkami ako aj ich možnými riešeniami a využitím pomoci zo štátnych ako aj európskych prostriedkov.
