Najnovšia judikatúra Súdneho dvora EÚ prináša dôležité usmernenia v oblasti verejného obstarávania (ESPD a kapacity dcérskych spoločností), oslobodenia od DPH, ochrany spotrebiteľa pri hypotekárnych úveroch, finančných sankcií, registra partnerov verejného sektora, súťažného práva aj poplatkov za súkromné kopírovanie. Prehľad praktických dopadov pre podnikateľov aj verejný sektor.
Vážení klienti advokátskej kancelárie Hronček & Partners, s. r. o.,
vítame vás pri ďalšom vydaní EU Legal News!
Nové rozhodnutia Súdneho dvora EÚ prinášajú významné výklady v oblasti verejného obstarávania, daňového práva, ochrany spotrebiteľa, hospodárskej súťaže, trestnej spolupráce v EÚ aj autorského práva. Judikatúra zdôrazňuje najmä požiadavku proporcionality sankcií, ochranu procesných práv a materiálny prístup pri aplikácii práva Únie.
Súd sa venoval otázkam spoliehania sa na kapacity dcérskych spoločností vo verejnom obstarávaní, limitom sankcií pri registri partnerov verejného sektora, ako aj oslobodeniu od DPH pri službách nezávislých skupín osôb.
Významné sú aj závery k neplatnosti hypotekárnych zmlúv s nespravodlivými podmienkami, k vzájomnému uznávaniu finančných sankcií a k primeranej lehote v súťažných vyšetrovaniach.
Pozornosť si zaslúži aj rozhodnutie týkajúce sa systému spravodlivej kompenzácie za súkromné kopírovanie a vyvrátiteľného predpokladu používania úložných médií na tieto účely.
Veríme, že výber rozhodnutí vám poskytne praktický prehľad aktuálneho vývoja judikatúry Súdneho dvora EÚ a pomôže vám lepšie sa zorientovať v jej dopadoch na právnu prax.
S úctou,
tím Hronček & Partners, s. r. o.
1. Téma: Verejné obstarávanie: spoliehanie sa na kapacity dcérskej spoločnosti a povinnosť predložiť ESPD
Súdny dvor Európskej únie sa vo veci C-812/24 zaoberal otázkou, či sa materská spoločnosť môže v rámci verejného obstarávania spoliehať na kapacity svojej úplne vlastnenej dcérskej spoločnosti – a či môže byť z konania vylúčená len preto, že k ponuke nepripojila samostatný Európsky jednotný dokument o obstarávaní (ESPD) za túto dcérsku spoločnosť.
Rozhodnutie prináša významné usmernenia k výkladu smernice 2014/24/EÚ a k praktickému uplatňovaniu princípov rovnakého zaobchádzania a transparentnosti vo verejnom obstarávaní.
Pozadie prípadu:
Uchádzač – materská spoločnosť – plánoval využiť technické a odborné kapacity svojej úplne vlastnenej dcérskej spoločnosti. Štatutárny orgán dcérskej spoločnosti bol zároveň štatutárom materskej spoločnosti.
Vnútroštátny orgán namietal absenciu samostatného ESPD za dcérsku spoločnosť a posudzoval, či ide o dôvod na automatické vylúčenie z verejného obstarávania, alebo o odstrániteľný nedostatok.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Dcérska spoločnosť je „iným subjektom“
Súdny dvor vyložil článok 63 ods. 1 smernice 2014/24/EÚ tak, že aj úplne vlastnená dcérska spoločnosť je „iným subjektom“, ak sa na jej kapacity uchádzač odvoláva. Vlastnícke prepojenie nemení jej postavenie ako samostatného hospodárskeho subjektu. - Chýbajúci ESPD neznamená automatické vylúčenie
Podľa článku 56 ods. 3 smernice 2014/24/EÚ uchádzač nemôže byť automaticky vylúčený len z dôvodu, že nepriložil ESPD za dcérsku spoločnosť. Takéto opomenutie môže byť napravené, pokiaľ to vnútroštátne právo nevylučuje a postup je v súlade so zásadami rovnakého zaobchádzania a transparentnosti.
Praktické dopady:
Rozsudok potvrdzuje, že pri využívaní kapacít prepojených subjektov je potrebné rátať so samostatným preukazovaním splnenia podmienok účasti. Zároveň však zdôrazňuje, že právo EÚ odmieta prehnaný formalizmus – administratívne pochybenie nemusí automaticky viesť k vylúčeniu, ak je možné ho transparentne a nediskriminačne napraviť.
Rozhodnutie tak posilňuje materiálny prístup k verejnému obstarávaniu a zvyšuje právnu istotu pre podnikateľské skupiny pôsobiace na trhu verejných zákaziek.
2. Téma: Oslobodenie od DPH pri službách nezávislých skupín osôb: hranice pojmu „priamo nevyhnutné služby“ a riziko narušenia hospodárskej súťaže
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 22. januára 2026 (spojené veci C-379/24 a C-380/24) zaoberal výkladom článku 132 ods. 1 písm. f) smernice 2006/112/ES o DPH. Predmetom sporu bolo, či služby poskytované nezávislou skupinou osôb svojim členom – pôsobiacim najmä v zdravotníctve a vzdelávaní – môžu byť oslobodené od DPH, aj keď tieto služby nemajú výlučne charakter viazaný len na oslobodenú činnosť a môžu mať všeobecnú povahu (napr. upratovacie služby).
Pozadie prípadu:
Vnútroštátna právna úprava stanovovala, že oslobodenie od DPH sa uplatní len vtedy, ak sú služby poskytované nezávislou skupinou osôb priamo a výlučne viazané na oslobodenú činnosť jej členov a sú nevyhnutné na jej výkon. Zároveň sa argumentovalo možným rizikom narušenia hospodárskej súťaže, ak by služby mohli byť použité aj na zdaniteľné činnosti.
Vnútroštátny súd preto požiadal Súdny dvor o výklad, či takto formulované podmienky sú v súlade so smernicou o DPH.
Kľúčové body rozhodnutia:
- „Priamo nevyhnutné“ služby nemusia byť výlučné
Súdny dvor rozhodol, že článok 132 ods. 1 písm. f) smernice 2006/112/ES bráni vnútroštátnej legislatíve, ktorá odmieta oslobodenie len preto, že služby nie sú výlučne spojené s oslobodenou činnosťou.
Ak sú služby nevyhnutné pre výkon oslobodenej činnosti, ich všeobecná povaha sama osebe neznamená, že nemôžu byť považované za „priamo nevyhnutné“. - Riziko narušenia hospodárskej súťaže nemožno vyvodzovať automaticky
Súdny dvor zároveň konštatoval, že členský štát nemôže automaticky predpokladať existenciu alebo riziko narušenia hospodárskej súťaže len preto, že služby môžu byť teoreticky použité aj na zdaniteľné činnosti.
Samotná všeobecná povaha služby nepostačuje na odmietnutie oslobodenia od DPH.
Praktické dopady:
Rozsudok má význam najmä pre subjekty pôsobiace v zdravotníctve, vzdelávaní a ďalších oblastiach oslobodených od DPH, ktoré využívajú model nezávislých skupín osôb na zdieľanie podporných služieb.
Členské štáty nemôžu zavádzať prísnejšie podmienky, než vyplývajú zo smernice, najmä požiadavku výlučného prepojenia služby na oslobodenú činnosť. Rozhodnutie tak posilňuje právnu istotu pri uplatňovaní oslobodenia od DPH a obmedzuje príliš restriktívne výklady vnútroštátnych daňových orgánov.
3. Téma: Nespravodlivé podmienky v hypotekárnych úveroch: môže banka započítať svoj nárok voči spotrebiteľovi?
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 22. januára 2026 (vec C-902/24) zaoberal dôsledkami zistenia, že hypotekárna úverová zmluva indexovaná na cudziu menu obsahuje nespravodlivé zmluvné podmienky v zmysle smernice 93/13/EHS. Kľúčovou otázkou bolo, či môže banka v konaní iniciovanom spotrebiteľom uplatniť námietku započítania voči nároku spotrebiteľa na vrátenie splátok po vyhlásení zmluvy za neplatnú.
Pozadie prípadu:
Spotrebitelia sa domáhali vyhlásenia hypotekárnej zmluvy za neplatnú a žiadali vrátenie mesačných splátok zaplatených na jej základe. Podľa vnútroštátnej judikatúry vznikajú po vyhlásení neplatnosti zmluvy dva samostatné nároky – nárok spotrebiteľa na vrátenie platieb a nárok banky na vrátenie poskytnutej istiny.
Banka argumentovala, že aj keď primárne tvrdí platnosť zmluvy, alternatívne môže uplatniť námietku započítaniasvojho nároku voči nároku spotrebiteľa. Vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor s otázkou, či je takýto postup v súlade s právom EÚ a so zásadou účinnosti ochrany spotrebiteľa.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Započítanie nie je samo osebe v rozpore s právom EÚ
Súdny dvor rozhodol, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13/EHS v spojení so zásadou účinnosti nebránia vnútroštátnemu výkladu, ktorý umožňuje banke uplatniť námietku započítania svojho nároku voči spotrebiteľovi. - Nárok banky nemôže byť splatný pred určením neplatnosti
Takýto nárok však nesmie byť považovaný za splatný skôr, než súd právoplatne určí neplatnosť zmluvy. - Ochrana spotrebiteľa a náklady konania
Uplatnenie započítania zároveň nesmie viesť k rozhodnutiu o trovách konania, ktoré by mohlo odradiť spotrebiteľa od uplatňovania práv priznaných smernicou. Ochrana pred nespravodlivými podmienkami musí mať reálny a odstrašujúci účinok.
Praktické dopady:
Rozsudok potvrdzuje, že právo EÚ nebráni vyváženému riešeniu následkov neplatnosti úverových zmlúv, pokiaľ je zachovaná účinná ochrana spotrebiteľa.
Pre banky to znamená, že môžu uplatniť započítanie svojho nároku na vrátenie istiny, avšak až po tom, čo je zmluva vyhlásená za neplatnú. Pre spotrebiteľov je podstatné, že procesné pravidlá – najmä rozhodovanie o trovách – nesmú mať odstrašujúci účinok, ktorý by im bránil domáhať sa ochrany pred nespravodlivými podmienkami.
Rozhodnutie tak ďalej rozvíja judikatúru Súdneho dvora v oblasti ochrany spotrebiteľa pri úveroch indexovaných na cudziu menu a posilňuje požiadavku, aby vnútroštátne právo bolo vykladané v súlade s princípom účinnosti a právom na účinnú súdnu ochranu.
4. Téma: Finančné sankcie v EÚ: hranice odmietnutia uznania pri nedostatočnom informovaní dotknutej osoby
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 22. januára 2026 (vec C-453/24) zaoberal výkladom rámcového rozhodnutia 2005/214/JHA o vzájomnom uznávaní finančných sankcií. Kľúčovou otázkou bolo, ako má orgán vykonávajúceho členského štátu postupovať, ak existujú pochybnosti, či bola dotknutá osoba riadne informovaná o práve napadnúť rozhodnutie ukladajúce finančnú sankciu a o lehote na podanie opravného prostriedku.
Pozadie prípadu:
Vnútroštátny súd riešil situáciu, keď iný členský štát požiadal o uznanie a vykonanie finančnej sankcie. Objavili sa však pochybnosti, či bola dotknutá osoba riadne informovaná o svojom práve podať opravný prostriedok a o príslušných lehotách.
Rámcové rozhodnutie umožňuje v určitých prípadoch odmietnuť uznanie a vykonanie sankcie, ak nebola zabezpečená procesná ochrana dotknutej osoby. Sporné bolo, či môže vykonávajúci orgán sám doplniť chýbajúce informácie alebo pozastaviť konanie, kým sa situácia vyrieši.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Povinnosť konzultovať vydávajúci štát
Podľa článku 6 a článku 7 ods. 2 písm. g) a ods. 3 rámcového rozhodnutia je orgán vykonávajúceho štátu v prípade pochybností povinný konzultovať príslušný orgán vydávajúceho štátu. Musí si overiť, či bola dotknutá osoba informovaná o práve napadnúť rozhodnutie a či je ešte možné podať opravný prostriedok. - Obmedzené právomoci vykonávajúceho štátu
Ak z konzultácie vyplynie, že dotknutá osoba nebola riadne informovaná, ale stále je možné rozhodnutie napadnúť, vykonávajúci orgán nemôže sám tieto informácie poskytnúť ani pozastaviť proces uznania a vykonania. Nemá právomoc suplovať procesné úkony vydávajúceho štátu. - Povinnosť ukončiť konanie o uznaní
V takom prípade je vykonávajúci orgán povinný ukončiť konanie o uznaní a vykonaní sankcie, ak sú splnené podmienky odmietnutia podľa rámcového rozhodnutia.
Praktické dopady:
Rozsudok zdôrazňuje význam zásady vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ale zároveň potvrdzuje, že ochrana procesných práv dotknutej osoby je nevyhnutnou podmienkou uznania finančnej sankcie.
Orgány vykonávajúcich štátov musia aktívne preveriť splnenie procesných záruk, no zároveň nemôžu nahrádzať postup vydávajúceho štátu ani „opravovať“ jeho procesné nedostatky. Rozhodnutie tak precizuje hranice právomocí pri cezhraničnom vymáhaní finančných sankcií v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.
5. Téma: Nestrannosť pri zápise do registra partnerov verejného sektora a limity sankcií podľa Charty EÚ
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 22. januára 2026 (vec C-590/24) zaoberal slovenskou právnou úpravou registra partnerov verejného sektora, požiadavkou nestrannosti oprávnenej osoby a sankciami za jej porušenie. Kľúčovou otázkou bolo, či automatické ukladanie pokuty vo výške ekonomického prospechu získaného zo vzťahov s verejným sektorom a následné dôsledky vo verejnom obstarávaní sú v súlade s článkom 49 Charty základných práv EÚ a zásadou právnej istoty.
Pozadie prípadu:
Vnútroštátne orgány uložili sankciu spoločnosti za porušenie požiadavky nestrannosti osoby oprávnenej na jej zápis do registra partnerov verejného sektora. Sankcia spočívala v pokute zodpovedajúcej ekonomickému prospechu získanému zo vzťahov s verejným sektorom, pričom právna úprava neobsahovala detailné parametre výpočtu tohto prospechu.
Otázkou bolo, či je takáto sankcia dostatočne predvídateľná a primeraná a či automatické ukladanie pokuty bez možnosti zohľadniť individuálne okolnosti porušenia je v súlade s právom EÚ.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Požiadavka nestrannosti a trestná povaha sankcie
Súdny dvor konštatoval, že článok 49 ods. 1 Charty a zásada právnej istoty nebránia vnútroštátnej úprave, ktorá stanovuje požiadavku nestrannosti oprávnenej osoby, aj keď jej porušenie vedie k uloženiu sankcie trestnej povahy. Podmienkou je, aby právna úprava bola dostatočne jasná a predvídateľná, takže dotknuté subjekty vedia určiť, aké konanie môže viesť k zodpovednosti. - Určenie výšky pokuty a právna istota
Súdny dvor pripustil, že pokuta môže byť viazaná na výšku ekonomického prospechu, aj keď zákon neobsahuje presné výpočtové parametre, pokiaľ ich možno odvodiť z bežného výkladu práva vnútroštátnymi súdmi a spoločnosť dokáže dostatočne presne predvídať rozsah sankcie. - Zákaz automatických a neprimeraných sankcií
Článok 49 ods. 3 Charty však vylučuje právnu úpravu, ktorá automaticky ukladá pokutu v plnej výške ekonomického prospechu bez možnosti zohľadniť povahu, závažnosť, okolnosti a dôsledky porušenia. Sankcia musí byť primeraná. Naopak, úprava, ktorá umožňuje uložiť pokutu v rozpätí minimálnej a maximálnej výšky so zohľadnením individuálnych okolností, je v súlade s právom EÚ.
Praktické dopady:
Rozsudok je významný pre spoločnosti pôsobiace vo verejnom obstarávaní a zapísané v registri partnerov verejného sektora. Potvrdzuje, že požiadavka nestrannosti oprávnenej osoby je legitímna a jej porušenie môže viesť k sankcii aj trestnej povahy.
Zároveň však zdôrazňuje, že sankcie musia byť predvídateľné a primerané. Automatické ukladanie pokút bez individuálneho posúdenia porušenia je v rozpore s Chartou EÚ. Rozhodnutie tak posilňuje ochranu právnej istoty a proporcionality v oblasti verejného obstarávania a regulácie vzťahov s verejným sektorom.
6. Téma: Predĺženie lehoty vyšetrovania v súťažných veciach a právo na dobrú správu
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 15. januára 2026 (vec C-588/24) zaoberal otázkou, či môže národný orgán hospodárskej súťaže jednostranne predĺžiť lehotu na ukončenie vyšetrovania v konaní o porušení článku 101 ZFEÚ. Predmetom posúdenia bol súlad takejto právnej úpravy s právom na dobrú správu, právom na účinnú súdnu ochranu podľa článku 47 Charty a zásadou účinnosti.
Pozadie prípadu:
Národný orgán hospodárskej súťaže viedol vyšetrovanie možného porušenia zákazu reštriktívnych dohôd podľa článku 101 ZFEÚ. Lehota na ukončenie vyšetrovania bola stanovená vo vyhlásení o námietkach, pričom vnútroštátna legislatíva výslovne neurčovala jej záväzný charakter.
Právna úprava umožňovala orgánu jednostranne túto lehotu odložiť, ak došlo k rozšíreniu predmetu vyšetrovania alebo k zapojeniu ďalších podnikov. Otázkou bolo, či takýto postup rešpektuje práva na obranu a zásadu primeranej lehoty.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Lehota nemusí byť striktne záväzná
Súdny dvor rozhodol, že článok 101 ZFEÚ, vykladaný vo svetle práva na dobrú správu a článku 47 Charty, nebráni vnútroštátnej legislatíve, ktorá výslovne nestanovuje záväznosť lehoty uvedenej vo vyhlásení o námietkach. - Možnosť jednostranného odkladu
Orgán hospodárskej súťaže môže lehotu jednostranne predĺžiť, ak tak urobí odôvodneným rozhodnutím, ktoré podlieha súdnemu preskúmaniu, najmä v prípade rozšírenia predmetu konania alebo počtu dotknutých podnikov. - Limit – primeraná lehota
Takéto predĺženie však nesmie viesť k porušeniu zásady, že konanie musí byť ukončené v primeranej lehote. Dodržiavanie tejto zásady je podmienkou súladu s právom EÚ.
Praktické dopady:
Rozsudok potvrdzuje, že flexibilita pri vedení súťažných vyšetrovaní je prípustná, ak je vyvážená procesnými zárukami. Podniky nemôžu automaticky namietať neplatnosť konania len preto, že lehota bola predĺžená, pokiaľ je rozhodnutie riadne odôvodnené a podlieha súdnej kontrole.
Zároveň však Súdny dvor zdôraznil, že právo na obranu a zásada primeranej lehoty zostávajú kľúčovými limitmi. Národné orgány musia zabezpečiť, aby predlžovanie vyšetrovania nebolo neprimerané a nezasahovalo do práv dotknutých podnikov.
7. Téma: Poplatky za úložné médiá a vyvrátiteľný predpoklad súkromného kopírovania
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 15. januára 2026 (vec C-822/24) zaoberal výkladom článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES o autorskom práve v informačnej spoločnosti. Predmetom sporu bolo, či je v súlade s právom EÚ vnútroštátna úprava, ktorá ukladá výrobcom, dovozcom a obchodníkom s úložnými médiami povinnosť platiť spravodlivú kompenzáciu za súkromné kopírovanie, aj keď sú tieto médiá predávané komerčným koncovým používateľom.
Pozadie prípadu:
Vnútroštátne právo stanovovalo, že subjekty uvádzajúce na trh úložné zariadenia (napr. pevné disky, USB zariadenia a iné médiá schopné uchovávať dáta) sú povinné odvádzať poplatok ako kompenzáciu držiteľom práv za možné súkromné kopírovanie.
Táto povinnosť bola založená na vyvrátiteľnom predpoklade, že takéto zariadenia budú používané fyzickými osobami na vyhotovovanie súkromných kópií. Otázkou bolo, či je prípustné uplatňovať tento predpoklad aj pri predaji zariadení komerčným koncovým používateľom.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Vyvrátiteľný predpoklad je prípustný
Súdny dvor rozhodol, že článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES nebráni vnútroštátnej úprave, ktorá ukladá povinnosť platiť spravodlivú kompenzáciu aj pri predaji médií komerčným používateľom, pokiaľ je táto povinnosť založená na vyvrátiteľnom predpoklade súkromného kopírovania. - Možnosť preukázať opak
Výrobcovia, dovozcovia alebo obchodníci však musia mať možnosť preukázať, že predmetné médiá nie sú používané fyzickými osobami na súkromné účely, alebo že ich použitie spôsobuje len minimálnu ujmu držiteľom práv. - Rovnováha medzi ochranou práv a proporcionalitou
Systém kompenzácie musí zachovávať primeranú rovnováhu medzi ochranou autorských práv a záujmami hospodárskych subjektov. Mechanizmus poplatku nesmie viesť k neprimeranému zaťaženiu, ak sa preukáže, že zariadenia neslúžia na súkromné kopírovanie.
Praktické dopady:
Rozsudok potvrdzuje flexibilitu členských štátov pri nastavovaní systému kompenzácie za súkromné kopírovanie. Povinnosť platiť poplatok môže byť založená na všeobecnom predpoklade používania médií na súkromné účely, avšak musí existovať reálna možnosť tento predpoklad vyvrátiť.
Pre výrobcov a distribútorov úložných médií to znamená potrebu dôsledne dokumentovať účel použitia predávaných zariadení, najmä ak sú určené výlučne na komerčné účely. Rozhodnutie zároveň posilňuje ochranu držiteľov práv, pričom zachováva požiadavku proporcionality a spravodlivej rovnováhy v digitálnom prostredí.
