Druhé júnové vydanie EU Legal News prináša rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z oblasti DPH v hotelovom sektore, ochrany spotrebiteľa pri online predaji, zodpovednosti za chybné výrobky, dedičského práva aj klamlivosti ochranných známok.
Vážení klienti advokátskej kancelárie Hronček & Partners, s. r. o.,
vítame vás pri ďalšom vydaní EU Legal News!
Druhé júnové vydanie prináša výber rozhodnutí Súdneho dvora EÚ s dôrazom na oblasť daňového práva, ochrany spotrebiteľa, zodpovednosti za výrobky, dedičského práva aj práva duševného vlastníctva.
Daňové právo – DPH Dve rozhodnutia prinášajú dôležité spresnenia v oblasti DPH. Súdny dvor potvrdil, že doplnkové hotelové služby ako raňajky, parkovanie či Wi-Fi môžu byť zdanené štandardnou sadzbou DPH aj pri paušálnej cene ubytovania. V samostatnom rozhodnutí súd spresnil, že vernostné body v zákazníckych programoch nepredstavujú poukazy v zmysle pravidiel DPH — a teda nepodliehajú osobitnému daňovému režimu.
Ochrana spotrebiteľa Súdny dvor spresnil hranice práva na odstúpenie od zmluvy uzavretej na diaľku — potvrdil, že toto právo nie je bezvýhradné a môže byť v konkrétnych okolnostiach kvalifikované ako zneužitie. V oblasti označovania cien zároveň rozhodol, že paušálny poplatok za spracovanie objednávky nemusí byť zahrnutý do predajnej ceny výrobku, ak je jasne uvedený a zákazník sa mu môže reálne vyhnúť.
Zodpovednosť za výrobky Súd potvrdil, že popri objektívnej zodpovednosti za chybný výrobok možno uplatniť aj nárok zo zodpovednosti za zavinenie, a spresnil pravidlá plynutia premlčacej lehoty pri vyvíjajúcich sa ochoreniach.
Dedičské právo Zákonný odkaz priznaný opatrovateľovi zosnulého patrí do pôsobnosti európskeho nariadenia o dedičských veciach — cezhraničné dedičské konania sa tak vedú pred jediným príslušným súdom.
Ochranné známky Súd potvrdil, že číselný údaj evokujúci rok založenia podniku môže zakladať klamlivosť ochrannej známky, ak skutočná história značky tomuto dátumu nezodpovedá.
Veríme, že výber rozhodnutí vám poskytne prehľad aktuálneho vývoja judikatúry Súdneho dvora EÚ a pomôže vám lepšie sa zorientovať v jej dopadoch na právnu aj podnikateľskú prax.
S úctou,
tím Hronček & Partners, s. r. o.
1. Téma: Znížená sadzba DPH v hoteloch: raňajky a parkovanie môžu byť zdanené vyššou sadzbou
Súdny dvor EÚ rozhodol v prejudiciálnom konaní vo veci, ktorá sa dotýka uplatňovania zníženej sadzby DPH na hotelové služby. Kľúčovou otázkou bolo, či členský štát môže z pôsobnosti zníženej sadzby DPH vylúčiť doplnkové služby poskytované v hoteloch — ako sú raňajky, parkovanie, Wi-Fi alebo prístup do fitness a wellness zariadení — aj keď sú tieto služby zahrnuté v paušálnej cene ubytovania.
Pozadie prípadu:
Nemecká daňová právna úprava stanovovala mechanizmus oddelenia zdaniteľných plnení v rámci hotelového ubytovania. Znížená sadzba DPH sa uplatňovala výlučne na samotnú ubytovaciu službu, zatiaľ čo doplnkové služby — vrátane raňajok, parkovacieho miesta, prístupu do wellness a fitness zariadení či Wi-Fi — podliehali štandardnej sadzbe DPH, a to aj v prípadoch, keď zákazník platil za všetky tieto služby jednou paušálnou cenou.
Viaceré hotelové spoločnosti napadli tento postup s argumentom, že doplnkové služby sú neoddeliteľnou súčasťou ubytovacej služby a mali by byť zdanené rovnakou zníženou sadzbou. Bundesfinanzhof sa obrátil na Súdny dvor EÚ s otázkou, či je nemecká právna úprava v súlade so smernicou o DPH.
Kľúčové body rozhodnutia:
1. Členský štát môže obmedziť zníženú sadzbu len na samotnú ubytovaciu službu
- Súdny dvor konštatoval, že článok 98 ods. 1 a 2 smernice 2006/112/ES v spojení s prílohou III bodom 12 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje z pôsobnosti zníženej sadzby DPH služby, ktoré priamo neslúžia na účely ubytovania — ako sú parkovanie, fitness, wellness, Wi-Fi alebo raňajky.
2. Paušálna cena za všetky služby nič nemení
- Súdny dvor potvrdil, že skutočnosť, že zákazník platí za ubytovanie aj doplnkové služby jednou paušálnou cenou, nemá vplyv na daňový režim jednotlivých plnení. Mechanizmus oddelenia a aplikácia štandardnej sadzby na doplnkové služby je prípustná aj v takýchto prípadoch.
3. Podmienkou je dodržanie zásady daňovej neutrality
- Súdny dvor zdôraznil, že obmedzenie zníženej sadzby musí byť nastavené tak, aby sa znížená sadzba uplatňovala na konkrétne a špecifické aspekty ubytovacích služieb uvedených v prílohe III smernice, a zároveň musí byť zachovaná zásada daňovej neutrality — teda porovnateľné služby musia byť zdanené rovnako.
Praktické dopady:
Rozsudok má priamy dopad na hotelový sektor, prevádzkovateľov ubytovacích zariadení aj ich daňových poradcov.
- Pre hotelové a ubytovacie zariadenia: Doplnkové služby ako raňajky, parkovanie, Wi-Fi alebo prístup do wellness môžu byť zdanené štandardnou sadzbou DPH aj v prípade, že sú zahrnuté v paušálnej cene. Uplatňovanie jednotnej zníženej sadzby na celý balík služieb nie je automaticky správne.
- Pre účtovné a daňové oddelenia: Rozsudok potvrdzuje opodstatnenosť mechanizmov oddelenia plnení pri kombinovaných hotelových balíkoch. Správne rozúčtovanie ceny medzi ubytovaciu a doplnkové služby je z pohľadu DPH nevyhnutné.
- Pre daňových poradcov: Každý členský štát môže nastaviť rozsah zníženej sadzby pre ubytovacie služby odlišne — rozsah zníženej sadzby sa v jednotlivých krajinách EÚ môže líšiť a je potrebné ho overiť individuálne podľa miesta poskytovania služby.
- Širší kontext: Rozhodnutie potvrdzuje, že znížené sadzby DPH sú výnimkou zo všeobecného pravidla a ich rozsah si členské štáty môžu legitímne obmedziť na jadro kategórie plnení uvedených v prílohe III smernice. Paušálna cena ani obchodná prax neprekračujú tento rámec.
2. Téma: Právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy na diaľku: kde končí ochrana a začína zneužitie?
Súdny dvor EÚ rozhodol v prejudiciálnom konaní vo veci, ktorá sa dotýka práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy uzavretej na diaľku podľa smernice 2011/83/EÚ o právach spotrebiteľov. Kľúčovými otázkami boli: či účasť sprostredkovateľa pri uzavretí zmluvy vylučuje jej charakter zmluvy na diaľku, za akých podmienok je dodatok k zmluve samostatnou zmluvou na diaľku, a či možno právo na odstúpenie od zmluvy uplatniť zneužívajúcim spôsobom.
Pozadie prípadu:
Spotrebiteľ uzavrel zmluvu so stavebnou spoločnosťou na poskytnutie lešenárskych prác. Kontakt medzi stranami sprostredkoval iný obchodník — správca nehnuteľnosti — ktorý bol poverený spotrebiteľom a ktorý mal vplyv na podstatné časti obsahu zmluvy. Zmluva bola uzavretá prostredníctvom prostriedkov komunikácie na diaľku. Neskôr bol prostredníctvom diaľkovej komunikácie uzavretý aj dodatok k zmluve týkajúci sa doplnkových prác.
Spotrebiteľ odstúpil od zmluvy až na konci predĺženej lehoty na odstúpenie — v čase, keď práce už boli dokončené a ich povaha neumožňovala vrátenie. Obchodník namietal zneužitie práva na odstúpenie. Berlínsky súd sa obrátil na Súdny dvor EÚ s trojicou otázok.
Kľúčové body rozhodnutia:
1. Účasť sprostredkovateľa nevylučuje charakter zmluvy uzavretej na diaľku
- Súdny dvor konštatoval, že skutočnosť, že spotrebiteľovi pri uzavretí zmluvy pomáhal iný obchodník podľa jeho výberu — ktorý inicioval kontakt a mal vplyv na obsah zmluvy — nie je relevantná pre posúdenie, či ide o zmluvu uzavretú na diaľku. Rozhodujúce sú okolnosti samotného uzavretia zmluvy medzi spotrebiteľom a obchodníkom, nie úloha sprostredkovateľa.
2. Dodatok k zmluve uzavretý na diaľku môže byť samostatnou zmluvou na diaľku
- Súdny dvor potvrdil, že ak strany uzavrú dodatok k existujúcej zmluve výlučne prostredníctvom prostriedkov komunikácie na diaľku — a to aj v prípade, že pôvodná zmluva zmluvou na diaľku nebola — tento dodatok môže sám osebe predstavovať zmluvu uzavretú na diaľku, ak sú splnené podmienky stanovené smernicou. Platí to aj vtedy, ak sa dodatok týka len doplnkových plnení druhoradého významu.
3. Právo na odstúpenie od zmluvy možno uplatniť zneužívajúcim spôsobom
- Súdny dvor vyslovil dôležitý záver: obchodník môže platne namietať zneužitie práva na odstúpenie, ak zo všetkých okolností vyplýva, že spotrebiteľ odstúpil od zmluvy po poskytnutí nevratných plnení nie za účelom ochrany, ktorú smernica sleduje — teda informovanosti a bezpečnosti pri transakciách — ale s cieľom získať zneužívajúcim spôsobom výhodu na úkor obchodníka.
Praktické dopady:
Rozsudok má priamy dopad na obchodníkov uzatvárajúcich zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľov, ako aj na prax uplatňovania práva na odstúpenie od zmluvy spotrebiteľmi.
- Pre obchodníkov poskytujúcich služby prostredníctvom sprostredkovateľov: Zapojenie tretej osoby pri sprostredkovaní kontaktu so zákazníkom nezbavuje obchodníka povinností vyplývajúcich zo smernice o právach spotrebiteľov. Zmluvy uzavreté prostredníctvom diaľkovej komunikácie si zachovávajú charakter zmlúv na diaľku bez ohľadu na to, kto kontakt inicioval.
- Pre obchodníkov uzatvárajúcich dodatky k zmluvám: Každý dodatok uzavretý výlučne na diaľku môže byť samostatne posudzovaný ako zmluva na diaľku — vrátane vzniku práva spotrebiteľa na odstúpenie. Toto riziko je potrebné zohľadniť pri komunikácii so zákazníkmi o zmenách rozsahu plnení.
- Pre obchodníkov čeliacich zneužitiu práva na odstúpenie: Rozsudok otvára obrannú argumentáciu voči spotrebiteľom, ktorí sa domáhajú odstúpenia od zmluvy po poskytnutí nevratných plnení s cieľom získať neoprávnenú výhodu. Kľúčové je zdokumentovanie všetkých okolností a správania spotrebiteľa počas celého zmluvného vzťahu.
- Širší kontext: Rozhodnutie potvrdzuje, že právo na odstúpenie od zmluvy na diaľku nie je bezvýhradné — smernica sleduje ochranu informovaného spotrebiteľa, nie nástroj na získanie bezplatných plnení. Zásada zákazu zneužitia práva sa uplatňuje aj v oblasti ochrany spotrebiteľa.
3. Téma: Vernostné body v zákazníckych programoch nie sú poukazy podľa pravidiel DPH
Súdny dvor EÚ rozhodol v prejudiciálnom konaní vo veci, ktorá sa dotýka daňového režimu zákazníckych vernostných programov z pohľadu DPH. Kľúčovou otázkou bolo, či body prideľované zákazníkom v rámci vernostného programu — ktoré možno vymeniť za tovar pri ďalšom nákupe — predstavujú „poukaz" v zmysle smernice o DPH, a teda či podliehajú osobitnému daňovému režimu poukazov.
Pozadie prípadu:
Švédska spoločnosť prevádzkovala zákaznícky vernostný program, v rámci ktorého zákazníci získavali body na základe hodnoty svojich predchádzajúcich nákupov. Nazbierané body mohli zákazníci následne uplatniť pri ďalšom nákupe a získať tak dodatočný tovar nízkej hodnoty — napríklad drobné darčekové predmety.
Švédsky daňový orgán posudzoval, či tieto body predstavujú poukazy podľa článku 30a smernice 2006/112/ES, čo by malo priamy dopad na moment a spôsob zdanenia DPH. Najvyšší správny súd sa obrátil na Súdny dvor EÚ s otázkou, ako správne kvalifikovať tieto body z pohľadu DPH.
Kľúčové body rozhodnutia:
1. Vernostné body nie sú poukazmi v zmysle smernice o DPH
- Súdny dvor konštatoval, že pojem „poukaz" definovaný v článku 30a bode 1 smernice 2006/112/ES nezahŕňa vernostné body prideľované zákazníkom v rámci zákazníckeho vernostného programu. Body prideľované na základe predchádzajúcich nákupov a vymeniteľné za tovar pri ďalšom nákupe nespadajú do tejto kategórie.
2. Rozhodujúcim kritériom je povinnosť dodávateľa akceptovať body ako protihodnotu
- Súdny dvor spresnil, že kľúčovým znakom poukazu je povinnosť dodávateľa akceptovať ho ako protihodnotu alebo časť protihodnoty za dodanie tovaru či poskytnutie služby. Vernostné body túto podmienku nespĺňajú — ich uplatnenie závisí od ďalšieho nákupu a dodávateľ nie je povinný ich akceptovať ako platobný prostriedok za akékoľvek plnenie.
3. Charakter bodov ako odmeny za predchádzajúce nákupy je pre kvalifikáciu rozhodujúci
- Vernostné body sú svojou povahou odmenou za predchádzajúce správanie zákazníka — nie nástrojom oprávňujúcim na konkrétne plnenie v zmysle pravidiel o poukazoch. Ich výmena za tovar predstavuje osobitný typ plnenia, na ktorý sa režim poukazov nevzťahuje.
Praktické dopady:
Rozsudok má priamy dopad na spoločnosti prevádzkujúce zákaznícke vernostné programy s bodovými systémami a ich daňové povinnosti v oblasti DPH.
- Pre prevádzkovateľov vernostných programov: Vernostné body nie sú poukazmi v zmysle pravidiel DPH — na ich vydávanie a uplatňovanie sa nevzťahuje osobitný daňový režim poukazov. Moment a spôsob zdanenia DPH pri výmene bodov za tovar je potrebné posúdiť samostatne podľa všeobecných pravidiel.
- Pre daňové a účtovné oddelenia: Rozsudok poskytuje jasnú hranicu medzi poukazmi a vernostnými bodmi z pohľadu DPH. Spoločnosti by mali preveriť, či ich interná klasifikácia vernostných programov zodpovedá tomuto výkladu, a prípadne upraviť nastavenie DPH.
- Pre daňových poradcov: Rozhodnutie je relevantné nielen pre maloobchod, ale pre všetky sektory s bodovými vernostnými programami — od leteckých spoločností cez reťazce čerpacích staníc až po banky. Každý program je potrebné posudzovať individuálne podľa jeho konkrétnej štruktúry.
- Širší kontext: Rozsudok zapadá do úsilia Súdneho dvora EÚ o presné vymedzenie pojmu poukaz po zavedení osobitného režimu smernicou 2016/1065. Potvrdzuje, že nie každý nástroj, ktorý zákazník môže uplatniť pri nákupe, automaticky podlieha tomuto režimu — rozhodujúci je charakter záväzku dodávateľa.
4. Téma: Zodpovednosť výrobcu za chybný výrobok: premlčanie, zavinenie a vyvíjajúce sa ochorenia
Súdny dvor EÚ rozhodol v prejudiciálnom konaní vo veci, ktorá sa dotýka zodpovednosti výrobcu za chybný výrobok podľa smernice 85/374/EHS. Kľúčovými otázkami boli: či poškodená osoba môže popri režime objektívnej zodpovednosti uplatniť aj nárok zo zodpovednosti za zavinenie, od kedy plynie premlčacia lehota pri vyvíjajúcich sa ochoreniach, a či je desaťročná prekluzívna lehota podľa smernice v súlade s právom na prístup k súdu podľa Charty základných práv EÚ.
Pozadie prípadu:
Poškodená osoba sa domáhala náhrady škody od výrobcu v súvislosti s ujmou na zdraví spôsobenou chybným výrobkom — vakcínou. Okrem nároku zo zodpovednosti za chybný výrobok sa poškodená osoba odvolávala aj na zavinené konanie výrobcu — konkrétne na skutočnosť, že výrobca udržiaval chybný výrobok v obehu napriek vedomosti o jeho rizikách a nesplnil povinnosť obozretnosti.
Spornou bola aj otázka začiatku plynutia trojročnej premlčacej lehoty — poškodená osoba trpela vyvíjajúcim sa ochorením, ktorého plný rozsah sa prejavil až postupne. Francúzsky súd sa obrátil na Súdny dvor EÚ s otázkami týkajúcimi sa výkladu smernice aj jej zlučiteľnosti s Chartou základných práv EÚ.
Kľúčové body rozhodnutia:
1. Popri objektívnej zodpovednosti možno uplatniť aj nárok zo zodpovednosti za zavinenie
- Súdny dvor konštatoval, že článok 13 smernice 85/374/EHS nebráni tomu, aby sa poškodená osoba domáhala náhrady škody od výrobcu na základe všeobecného systému zodpovednosti za zavinenie — napríklad s odvolaním sa na to, že výrobca vedome udržiaval chybný výrobok v obehu, nesplnil povinnosť obozretnosti alebo sa dopustil akéhokoľvek iného zavineného konania súvisiaceho s bezpečnostnou chybou výrobku.
2. Premlčacia lehota začína plynúť od momentu vedomosti — nie od konsolidácie škody
- Súdny dvor spresnil, že trojročná premlčacia lehota podľa článku 10 ods. 1 smernice začína plynúť dňom, keď sa poškodená osoba dozvedela alebo mala dozvedieť súčasne o škode, chybe výrobku a totožnosti výrobcu. Smernica bráni tomu, aby začiatok lehoty bol viazaný na deň konsolidácie škody — teda na moment, keď je vyvíjajúce sa ochorenie plne rozvinuté a ustálené.
3. Desaťročná prekluzívna lehota je v súlade s právom EÚ
- Súdny dvor potvrdil, že článok 11 smernice — stanovujúci absolútnu desaťročnú lehotu na zánik práv poškodenej osoby — je platný a v súlade s právom na prístup k súdu podľa článku 47 Charty základných práv EÚ. Preskúmanie prejudiciálnych otázok neodhalilo žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla spochybniť platnosť tohto ustanovenia.
Praktické dopady:
Rozsudok má priamy dopad na poškodené osoby domáhajúce sa náhrady škody z chybných výrobkov, ako aj na výrobcov a ich právnych zástupcov.
- Pre poškodené osoby: Aj pri uplatnení nároku po dlhšom čase od vzniku škody platí, že premlčacia lehota začína plynúť od prvého okamihu vedomosti o škode, chybe a výrobcovi — nie od plného rozvinutia ochorenia. Pri vyvíjajúcich sa ochoreniach je preto kritické monitorovať okamih vzniku vedomosti a neodkladať podanie žaloby.
- Pre poškodené osoby s vyvíjajúcimi sa ochoreniami: Popri objektívnej zodpovednosti výrobcu je vhodné zvážiť aj uplatnenie nároku zo zodpovednosti za zavinenie — najmä ak možno preukázať, že výrobca o rizikách vedel a napriek tomu výrobok ponechal v obehu.
- Pre výrobcov a ich právnych zástupcov: Zavinené konanie výrobcu — vrátane vedomého udržiavania chybného výrobku v obehu — môže zakladať samostatný právny základ zodpovednosti nezávislý od objektívneho režimu smernice. Riadenie rizík a dokumentácia rozhodnutí o bezpečnosti výrobku sú z tohto hľadiska kľúčové.
- Širší kontext: Rozsudok potvrdzuje, že smernica 85/374/EHS koexistuje s národnými systémami zodpovednosti za zavinenie — nenahradila ich. Poškodené osoby majú k dispozícii viaceré právne nástroje, pričom ich kombinácia môže byť rozhodujúca najmä pri ochoreniach s dlhodobým vývojom.
5. Téma: Zákonný odkaz pre opatrovateľa zosnulého patrí do dedičského práva EÚ
Súdny dvor EÚ rozhodol v prejudiciálnom konaní vo veci, ktorá sa dotýka pôsobnosti nariadenia č. 650/2012 o dedičských veciach. Kľúčovou otázkou bolo, či zákonný odkaz — teda zákonom priznaný nárok na časť majetku zosnulého pre osoby, ktoré mu pred smrťou poskytovali opatrovateľské služby bez nároku na odmenu — patrí pod pojem „dedičstvo" v zmysle tohto nariadenia, a teda či sa naň vzťahuje právomoc súdu podľa európskych pravidiel pre dedičské veci.
Pozadie prípadu:
Po smrti poručiteľa si určité osoby — blízki, ktorí mu počas obdobia pred smrťou poskytovali opatrovateľské služby bez akéhokoľvek príspevku či odmeny — uplatnili nárok na zákonný odkaz priznaný im vnútroštátnym právom. Tento odkaz im prináležal zo zákona, nezávisle od závetnej dispozície poručiteľa, popri povinnom podiele, a mohol byť odňatý len v prípade existencie dôvodu na vydedenie.
Otázkou bolo, či takýto zákonný odkaz patrí do pôsobnosti nariadenia č. 650/2012 — čo by určilo právomoc súdu, rozhodné právo aj prípadné uznanie rozhodnutia v iných členských štátoch EÚ. Vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o výklad.
Kľúčové body rozhodnutia:
1. Zákonný odkaz pre opatrovateľa patrí pod pojem „dedičstvo" podľa nariadenia
- Súdny dvor konštatoval, že zákonný odkaz prináležiaci osobám, ktoré zosnulému poskytovali opatrovateľské služby bez odmeny, patrí pod pojem „dedičstvo" v zmysle článku 4 nariadenia č. 650/2012 v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. a). Na tento nárok sa teda vzťahujú európske pravidlá o právomoci súdov, rozhodnom práve a uznávaní rozhodnutí v dedičských veciach.
2. Zákonná povaha odkazu ani jeho nezávislosť od závetu nie sú prekážkou
- Súdny dvor potvrdil, že skutočnosť, že odkaz vzniká priamo zo zákona — bez akejkoľvek závetnej dispozície poručiteľa — nevylučuje jeho zaradenie pod pojem dedičstvo. Rozhodujúce je, že nárok vzniká v súvislosti so smrťou poručiteľa a týka sa rozdelenia jeho majetku.
3. Právomoc súdu podľa nariadenia sa vzťahuje na celé dedičstvo vrátane tohto odkazu
- Keďže zákonný odkaz patrí do pôsobnosti nariadenia, súd príslušný na konanie o celom dedičstve podľa článku 4 — teda súd členského štátu posledného obvyklého pobytu zosnulého — má právomoc rozhodovať aj o tomto odkaze. Nedochádza k štiepeniu právomoci medzi rôzne súdy.
Praktické dopady:
Rozsudok má priamy dopad na dedičské konania s cezhraničným prvkom, v ktorých sa uplatňujú nároky opatrovateľov zosnulého.
- Pre osoby, ktoré opatrovali zosnulého bez odmeny: Ak vám vnútroštátne právo priznáva zákonný odkaz za opatrovateľské služby, tento nárok patrí do pôsobnosti európskeho dedičského práva. V cezhraničných prípadoch sa na neho vzťahujú rovnaké pravidlá o právomoci a rozhodnom práve ako na ostatné dedičské nároky.
- Pre dedičov a účastníkov dedičského konania: Zákonný odkaz opatrovateľa nie je oddelený od dedičského konania — uplatňuje sa v rámci toho istého konania pred rovnakým súdom, čo zjednodušuje riešenie sporov a zabraňuje paralelným konaniam v rôznych členských štátoch.
- Pre notárov a právnych zástupcov v dedičských veciach: Pri cezhraničných dedičstvách je potrebné zohľadniť existenciu zákonných odkazov pre opatrovateľov podľa rozhodného práva a zahrnúť ich do európskeho osvedčenia o dedičstve, ak sú relevantné.
- Širší kontext: Rozsudok potvrdzuje snahu Súdneho dvora EÚ o jednotný a široký výklad pojmu dedičstvo v zmysle nariadenia č. 650/2012. Európske dedičské právo sa vzťahuje na všetky majetkové dôsledky smrti — bez ohľadu na to, či nárok vyplýva zo závetu, zo zákona alebo z osobitného titulu ako je opatrovateľská starostlivosť.
6. Téma: Poplatok za spracovanie objednávky nepatrí do predajnej ceny výrobku
Súdny dvor EÚ rozhodol v prejudiciálnom konaní vo veci, ktorá sa dotýka označovania cien výrobkov pri online predaji. Kľúčovou otázkou bolo, či paušálny poplatok za spracovanie účtovaný pri objednávkach pod určitú minimálnu hodnotu musí byť zahrnutý do „predajnej ceny" výrobku v zmysle smernice 98/6/ES o označovaní cien, alebo môže byť zobrazený oddelene.
Pozadie prípadu:
Online predajca účtoval zákazníkom paušálny poplatok za spracovanie objednávky v prípadoch, keď celková hodnota objednávky nedosiahla stanovenú minimálnu sumu. Výška poplatku sa pritom líšila v závislosti od celkovej hodnoty objednávky. Poplatok bol zákazníkom zobrazený oddelene — nebol zahrnutý do ceny jednotlivých výrobkov.
Nemecká organizácia na ochranu spotrebiteľov napadla tento postup s argumentom, že poplatok predstavuje súčasť predajnej ceny výrobku a mal byť do nej zahrnutý. Vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor EÚ s otázkou, ako správne vykladať pojem „predajná cena" v kontexte takýchto poplatkov.
Kľúčové body rozhodnutia:
1. Paušálny poplatok za spracovanie nemusí byť zahrnutý do predajnej ceny výrobku
- Súdny dvor konštatoval, že pojem „predajná cena" v zmysle článku 2 písm. a) smernice 98/6/ES nesmie zahŕňať paušálny poplatok za spracovanie, ktorý je variabilný v závislosti od celkovej výšky objednávky a účtuje sa len pri objednávkach pod určitú minimálnu sumu. Takýto poplatok môže byť zobrazený oddelene od ceny výrobku.
2. Podmienkou je jasné uvedenie poplatku a reálna možnosť sa mu vyhnúť
- Súdny dvor zdôraznil, že oddelené zobrazenie poplatku je prípustné len za predpokladu, že poplatok je spotrebiteľovi uvedený jasne a zároveň nie je nastavený tak, aby sa jeho plateniu v praxi nedalo vyhnúť. Ak by bola minimálna suma objednávky nastavená nerealisticky vysoko, podmienka reálnej vyhnuteľnosti by nebola splnená.
3. Variabilita poplatku podľa hodnoty objednávky potvrdzuje jeho odlišnosť od predajnej ceny
- Skutočnosť, že výška poplatku závisí od celkovej hodnoty objednávky — a nie od konkrétneho výrobku — potvrdzuje, že ide o náklad viazaný na objednávku ako celok, nie na jednotlivý výrobok. Jeho zahrnutie do predajnej ceny konkrétneho tovaru by preto bolo zavádzajúce.
Praktické dopady:
Rozsudok má priamy dopad na prevádzkovateľov online obchodov, compliance tímy aj orgány dohľadu nad ochranou spotrebiteľa.
- Pre prevádzkovateľov online obchodov: Paušálny poplatok za spracovanie objednávky môže byť zobrazený oddelene od predajnej ceny výrobku — ak je jasne uvedený a zákazník sa mu môže reálne vyhnúť napríklad dosiahnutím minimálnej hodnoty objednávky. Skrývanie poplatku alebo jeho nastavenie tak, aby sa mu nedalo vyhnúť, by bolo v rozpore so smernicou.
- Pre e-commerce a právne tímy: Rozsudok nastavuje jasné podmienky pre prípustnú štruktúru poplatkov pri online predaji. Minimálna suma objednávky oprávňujúca na oslobodenie od poplatku musí byť nastavená realisticky — inak by sa poplatok stal de facto povinnou súčasťou každej transakcie.
- Pre orgány dohľadu nad ochranou spotrebiteľa: Kľúčovým kritériom hodnotenia je reálna vyhnuteľnosť poplatku a jeho transparentné zobrazenie — nie samotná skutočnosť, že nie je zahrnutý v cene výrobku.
- Širší kontext: Rozsudok zapadá do aktuálnych diskusií o transparentnosti cien pri online predaji. Potvrdzuje, že smernica o označovaní cien chráni spotrebiteľov pred skrytými nákladmi — zároveň však umožňuje obchodníkom zachovať prehľadnú štruktúru poplatkov, ak sú tieto jasne a zrozumiteľne komunikované.
7. Téma: Rok založenia v ochrannej známke ako klamlivý údaj: luxus a história pod drobnohľadom
Súdny dvor EÚ rozhodol v prejudiciálnom konaní vo veci, ktorá sa dotýka klamlivosti ochrannej známky obsahujúcej číselný údaj vnímaný ako rok založenia podniku. Kľúčovou otázkou bolo, či ochranná známka luxusných kožených výrobkov obsahujúca takýto údaj môže klamať verejnosť o vlastnostiach tovaru — konkrétne o dlhoročnom know-how a prestíži — ak v skutočnosti takáto história neexistuje.
Pozadie prípadu:
Dve francúzske spoločnosti pôsobiace v oblasti luxusných kožených výrobkov viedli spor o platnosť ochrannej známky, ktorá obsahovala číselný údaj evokujúci dávny rok vzniku podniku. Príslušná skupina verejnosti — teda spotrebitelia luxusných výrobkov — vnímala tento číselný údaj ako označenie roku založenia, čo u nej vyvolávalo predstavu o dlhoročnom know-how, záručnej kvalite a prestíži značky.
Problémom bolo, že know-how s takýmto časovým rozsahom v skutočnosti neexistovalo. Jeden z účastníkov sporu namietol neplatnosť ochrannej známky z dôvodu jej klamlivosti. Francúzsky súd sa obrátil na Súdny dvor EÚ s otázkou, či takáto ochranná známka môže byť považovaná za klamlivú v zmysle smernice 2008/95/ES.
Kľúčové body rozhodnutia:
1. Číselný údaj vnímaný ako rok založenia môže zakladať klamlivosť ochrannej známky
- Súdny dvor konštatoval, že ak ochranná známka obsahuje číselný údaj, ktorý príslušná skupina verejnosti vníma ako rok založenia podniku, a tento dávno minulý rok evokuje dlhoročné know-how, záruku kvality a prestížny obraz tovaru — hoci takéto know-how v skutočnosti neexistuje — možno vyvodiť, že táto ochranná známka môže klamať verejnosť v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) smernice 2008/95/ES.
2. Klamlivosť sa posudzuje z pohľadu vnímania príslušnej skupiny verejnosti
- Rozhodujúce je, ako príslušná skupina spotrebiteľov — teda cieľová skupina luxusných výrobkov — číselný údaj skutočne vníma. Ak títo spotrebitelia spájajú dávny rok s dlhoročnou tradíciou a zárukou kvality, pričom táto predstava nezodpovedá skutočnosti, podmienka klamlivosti môže byť naplnená.
3. Evokovanie neexistujúcej histórie je klamlivým údajom o vlastnostiach tovaru
- Súdny dvor potvrdil, že klamlivosť ochrannej známky sa nevzťahuje len na priame nepravdivé tvrdenia — zahŕňa aj nepriame evokovanie vlastností, ako je prestíž, tradícia alebo know-how, ktoré výrobok v skutočnosti nemá. Ochranná známka tak môže byť klamlivá aj bez explicitného zavádzajúceho textu.
Praktické dopady:
Rozsudok má priamy dopad na výrobcov luxusného tovaru, vlastníkov ochranných známok aj orgány priemyselného vlastníctva.
- Pre vlastníkov ochranných známok v luxusnom segmente: Zahrnutie číselného údaja evokujúceho rok vzniku podniku do ochrannej známky môže byť dôvodom neplatnosti, ak skutočná história značky tomuto dátumu nezodpovedá. Existujúce ochranné známky obsahujúce takéto údaje odporúčame preveriť.
- Pre prihlasovateľov nových ochranných známok: Pred zápisom ochrannej známky s historickým číselným odkazom je nevyhnutné overiť, či tvrdená história zodpovedá skutočnosti — inak hrozí zamietnutie zápisu alebo neskorší výmaz pre klamlivosť.
- Pre konkurentov a orgány dohľadu: Rozsudok otvára cestu k namietaniu platnosti ochranných známok obsahujúcich nepravdivé historické odkazy — a to aj v prípadoch, kde klamlivosť nie je explicitná, ale vyplýva z vnímania cieľovej skupiny spotrebiteľov.
- Širší kontext: Rozhodnutie je osobitne relevantné pre luxusný a prémiový segment, kde história, tradícia a dlhoročné know-how tvoria kľúčovú súčasť vnímania hodnoty značky. Potvrdzuje, že ochranná známka nesmie slúžiť ako nástroj na budovanie falošnej prestíže na úkor spotrebiteľov aj poctivých konkurentov.
