Vážení klienti advokátskej kancelárie Hronček & Partners, s. r. o., vítame vás pri ďalšom vydaní EU Legal News! V septembrovom vydaní prinášame výber kľúčových rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktoré sa dotýkajú trestného práva, antidiskriminačného práva, sociálnej politiky, zdravotníctva a regulácie farmaceutických výrobkov. Súdny dvor EÚ sa v oblasti eurojustičnej spolupráce vyjadril k tomu, čo sa stane, ak členský štát odmietne vykonať európsky zatykač, no neskôr odloží výkon trestu. V oblasti zamestnaneckého práva rozšíril ochranu pred diskrimináciou aj na osoby starajúce sa o zdravotne postihnuté deti. Zároveň preskúmal, či jednotná hranica nemocenskej dovolenky pre všetkých neporušuje zásadu rovnosti. V oblasti zdravotníctva a farmaceutickej regulácie sa Súdny dvor EÚ venoval viacerým zásadným otázkam: od výkladu cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytovanej formou telemedicíny, cez pravidlá úhrady zahraničnej liečby, až po vymedzenie hraníc medzi liekmi a inými regulovanými výrobkami. S úctou, tím Hronček & Partners, s. r. o.
1. Téma: Odklad výkonu trestu po odmietnutí európskeho zatykača? Súdny dvor EÚ stanovuje hranice právomocí členských štátov
Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 11. septembra 2025 sa týka citlivej otázky justičnej spolupráce v trestných veciachmedzi členskými štátmi EÚ. Rieši situáciu, keď jeden členský štát odmietne vykonať európsky zatykač, ale zároveň sa zaviaže vykonať trest odňatia slobody uložený v inom štáte. Kľúčovou otázkou bolo, či môže iný orgán tohto vykonávajúceho štátu následne odložiť výkon tohto trestu.
Pozadie prípadu:
Prípad sa týkal osoby odsúdenej v jednom členskom štáte, na ktorú bol vydaný európsky zatykač za účelom výkonu trestu. Vykonávajúci štát využil nepovinný dôvod nevykonania zatykača podľa článku 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV – s cieľom umožniť výkon trestu v štáte pobytu odsúdeného. Justičný orgán vykonávajúceho štátu sa zaviazal trest vykonať. Následne však iný vnútroštátny súd tohto štátu rozhodol o odklade výkonu trestu, čím vznikol právny konflikt v rámci zásady vzájomného uznávania rozhodnutí.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Záväzok vykonať trest je pre vykonávajúci štát záväzný
Ak raz členský štát odmietne vydať osobu a zaviaže sa vykonať trest, nemôže tento záväzok obísť tým, že výkon trestu následne odloží. - Vzájomné uznávanie rozsudkov je základom dôvery medzi štátmi
Článok 8 a článok 17 rámcového rozhodnutia 2008/909/SVV neumožňujú zásahy do výkonu trestu, ktoré by odporovali záväzku, že výkon zabezpečí vykonávajúci štát. - Rôzne orgány toho istého štátu musia konať jednotne
Rozhodnutie potvrdzuje, že vnútroštátne orgány nemôžu konať nekoordinovane, ak by to podkopalo záväzok voči inému členskému štátu.
Praktické dopady:
- Členské štáty musia zabezpečiť koordináciu justičných orgánov
Ak jeden orgán prijme záväzok vykonať trest namiesto vydania osoby, iný vnútroštátny orgán nemôže tento výkon svojvoľne odložiť. - Ochrana zásady vzájomného uznávania
Rozhodnutie posilňuje jednotnosť uplatňovania práva EÚ v oblasti trestnej spolupráce a zabraňuje zneužitiu vnútroštátnych mechanizmov na obchádzanie povinností. - Dôvera medzi členskými štátmi je podmienená plnením záväzkov
Ak sa štát rozhodne nevydať osobu a vykonať trest sám, musí to urobiť účinne, bez odkladov a vnútorných rozporov.
2. Téma: Diskriminácia z dôvodu starostlivosti o zdravotne postihnuté dieťa: Súdny dvor EÚ rozširuje ochranu podľa antidiskriminačného práva
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 11. septembra 2025 zaoberal otázkou, či sa zákaz diskriminácie na základe zdravotného postihnutia vzťahuje aj na zamestnanca, ktorý síce nie je sám zdravotne postihnutý, ale starostlivosťou o svoje zdravotne postihnuté dieťa čelí znevýhodneniu v zamestnaní.
Rozhodoval tiež o tom, či má zamestnávateľ povinnosť prijať primerané úpravy pracovných podmienok aj voči takémuto zamestnancovi.
Pozadie prípadu:
Zamestnanec žiadal o prispôsobenie pracovného režimu, aby mohol zabezpečiť starostlivosť o svoje dieťa so zdravotným postihnutím. Zamestnávateľ žiadosti nevyhovel a argumentoval, že ochrana pred diskrimináciou podľa smernice 2000/78/ES sa vzťahuje iba na osobu so zdravotným postihnutím, nie na jej rodinných príslušníkov. Spor sa dostal až pred Súdny dvor EÚ, ktorý sa opieral aj o Chartu základných práv EÚ a Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Nepriama diskriminácia sa môže vzťahovať aj na nepriamo zasiahnuté osoby
Zamestnanec, ktorý nie je sám zdravotne postihnutý, ale čelí znevýhodneniu z dôvodu starostlivosti o dieťa so zdravotným postihnutím, môže byť chránený pred nepriamou diskrimináciou podľa smernice 2000/78/ES. - Zamestnávateľ má povinnosť poskytnúť primerané úpravy
Povinnosť primeraných úprav sa nevzťahuje len na priamych adresátov diskriminácie, ale aj na zamestnancov, ktorí zabezpečujú kľúčovú starostlivosť – ak úpravy nepredstavujú pre zamestnávateľa neúmerné zaťaženie. - Zásada rovnosti zahŕňa aj rodinný kontext
Výklad smernice musí byť v súlade s Chartou základných práv EÚ a Dohovorom OSN, čo znamená širší prístup k rovnakému zaobchádzaniu.
Praktické dopady:
- Zamestnávatelia musia prehodnotiť svoje politiky flexibility
Ak zamestnanec žiada o pracovné úpravy z dôvodu starostlivosti o dieťa so zdravotným postihnutím, zamestnávateľ je povinný individuálne posúdiť primerané úpravy. - Rovnosť v zamestnaní sa už netýka len samotného zamestnanca
Tento rozsudok rozširuje ochranu aj na osoby, ktoré nepriamo čelia diskriminácii, čím posilňuje inkluzívne pracovné prostredie. - Zosúladenie s ľudskoprávnymi záväzkami EÚ a OSN
Rozhodnutie podčiarkuje dôležitosť aplikácie medzinárodných ľudskoprávnych nástrojov v každodennej praxi zamestnávateľov a súdov.
3. Téma: Rovnaký počet dní na nemocenskej pre všetkých? Súdny dvor EÚ skúmal, či to nepredstavuje diskrimináciu voči zdravotne postihnutým
Súdny dvor EÚ sa 11. septembra 2025 vyjadril k otázke, či vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje rovnaký maximálny počet dní nemocenskej dovolenky pre všetkých zamestnancov bez ohľadu na ich zdravotný stav, predstavuje nepriamu diskrimináciu zdravotne postihnutých osôb.
Rozhodnutie sa opiera o výklad smernice 2000/78/ES o rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a povinnosti zamestnávateľa vykonať primerané úpravy v prospech zdravotne znevýhodnených zamestnancov.
Pozadie prípadu:
Zamestnanec bol prepustený po tom, ako vyčerpal zákonný limit nemocenskej dovolenky – 180 dní platenej a 120 dní neplatenej – bez možnosti ďalšieho predĺženia. Hoci trpel dlhodobým zdravotným postihnutím, vnútroštátna legislatíva neposkytovala žiadne osobitné zvýhodnenie pre zdravotne postihnutých pracovníkov. Zamestnanec tvrdil, že takáto právna úprava neprimerane znevýhodňuje osoby so zdravotným postihnutím, ktoré môžu potrebovať viac času na zotavenie.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Všeobecný limit dní nemocenskej nie je sám o sebe nezákonný
Členské štáty môžu stanoviť rovnaké obmedzenia trvania nemocenskej dovolenky, pokiaľ tieto pravidlá sledujú legitímny cieľ sociálnej politiky – napr. zabezpečiť, aby pracovník zostal spôsobilý na výkon povolania. - Tento rámec však nesmie brániť individuálnym úpravám
Zákonný rámec nesmie znemožniť uplatnenie primeraných úprav podľa článku 5 smernice 2000/78/ES. To znamená, že zamestnávateľ musí posúdiť, či daný zdravotne postihnutý pracovník nepotrebuje dodatočné individuálne opatrenia. - Neplatené predĺženie nemocenskej nie je automaticky „primeraná úprava“
Ustanovenie o 120 dňoch neplatenej dovolenky nemôže nahradiť individuálne posúdenie potrieb zdravotne postihnutého zamestnanca – takéto paušálne opatrenie nenapĺňa podstatu „primeraného prispôsobenia“ podľa práva EÚ.
Praktické dopady:
- Zamestnávatelia nemôžu ignorovať špecifiká zdravotne postihnutých zamestnancov
Aj keď existuje všeobecná zákonná úprava, zamestnávateľ musí individuálne zhodnotiť potrebu predĺženia alebo úpravy nemocenskej pre zdravotne postihnutých pracovníkov – najmä v kontexte ich návratu do práce. - Zákonné limity musia zostať flexibilné pre osoby so zdravotným postihnutím
Právne rámce nemôžu byť absolútne – musia umožniť výnimky alebo doplnkové úpravy, inak môžu byť v rozpore s právom EÚ. - Zdravotne postihnutí zamestnanci získavajú silnejší nástroj ochrany
Rozhodnutie potvrdzuje, že formálna rovnosť nemusí znamenať skutočnú rovnosť – a zdôrazňuje význam individualizovaných riešení.
4. Téma: Telemedicína ako cezhraničná zdravotná starostlivosť: Súdny dvor EÚ spresnil, kedy a kde vzniká právna zodpovednosť
Súdny dvor EÚ sa 11. septembra 2025 vyjadril k tomu, ako sa má vykladať cezhraničná zdravotná starostlivosť poskytovaná formou telemedicíny. Prípad sa týkal sporu medzi lekárom poskytujúcim zubné konzultácie na diaľku a profesijnou komorou, ktorá spochybňovala jeho oprávnenie vykonávať takúto činnosť cez hranice. V centre pozornosti boli pravidlá o pôvode služby, uznávaní kvalifikácií a vzťah medzi telemedicínou a prezenčnou starostlivosťou.
Pozadie prípadu:
Lekár usadený v jednom členskom štáte poskytoval pacientom v inom členskom štáte zdravotnú starostlivosť na diaľku, vrátane diagnostiky, plánovania liečby a odporúčaní prostredníctvom digitálnych platforiem. V niektorých prípadoch zabezpečoval aj fyzickú liečbu prostredníctvom spolupracujúcich lekárov v danom štáte. Miestna profesijná organizácia spochybnila, že ide o legálnu činnosť v súlade s právnymi predpismi daného štátu, a prípad sa dostal až pred Súdny dvor EÚ.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Telemedicína je cezhraničná zdravotná starostlivosť, ak prebieha na diaľku
Súd definoval telemedicínu ako starostlivosť poskytovanú výlučne na diaľku, bez fyzickej prítomnosti pacienta a poskytovateľa na rovnakom mieste, pričom sa využívajú informačné a komunikačné technológie. - Rozhodujúce je sídlo poskytovateľa, nie bydlisko pacienta
Pravidlá pre poskytovanie takejto starostlivosti sa riadia právnymi predpismi členského štátu, kde je poskytovateľ usadený, nie podľa štátu pacienta. - Smernica o uznávaní kvalifikácií sa neuplatňuje pri čisto diaľkovej starostlivosti
Ak poskytovateľ ostáva v domovskom štáte a pacient v inom členskom štáte, nie je potrebné ďalšie uznávanie kvalifikácie podľa smernice o odborných kvalifikáciách. - Cezhraničná telemedicína je chránená slobodou poskytovania služieb
Prípad spadá pod pravidlá článku 56 ZFEÚ, ktoré zabezpečujú voľný pohyb služieb medzi členskými štátmi.
Praktické dopady:
- Poskytovatelia telemedicíny majú jasnejšie právne postavenie
Ak sú usadení v jednom členskom štáte a poskytujú služby na diaľku, nemusia spĺňať predpisy cieľového štátu – pokiaľ ide o čistú telemedicínu. - Regulačné orgány v prijímajúcom štáte musia rešpektovať princíp krajiny pôvodu
Nemôžu automaticky požadovať ďalšiu registráciu či uznávanie kvalifikácie len preto, že pacient sa nachádza na ich území. - Hybridná starostlivosť (kombinácia diaľkovej a prezenčnej) si vyžaduje pozornosť
Ak je do procesu zapojený aj fyzický poskytovateľ v cieľovej krajine, vzniká komplexný model, ktorý môže vyžadovať preskúmanie aj z pohľadu kvalifikácií. - Platformy pre cezhraničnú zdravotnú starostlivosť získavajú právnu istotu
Rozsudok podporuje rozvoj digitálnych zdravotných riešení, no zároveň ukladá zodpovednosť dodržiavať právo krajiny pôvodu.
5. Téma: Kedy je výrobok liekom a kedy nie? Súdny dvor EÚ spresnil hranice medzi liekmi a inými regulovanými výrobkami
Súdny dvor EÚ sa vo svojom rozsudku zo 4. septembra 2025 venoval právnemu režimu výrobkov, ktoré môžu spadať súčasne pod viacero sektorových predpisov EÚ – konkrétne, či sa na ne vzťahuje pravidlo prednosti smernice o humánnych liekoch (2001/83/ES). Riešil aj konflikt medzi vnútroštátnymi orgánmi – keď jeden orgán kvalifikuje výrobok ako potravinu na osobitné lekárske účely a druhý ho považuje za liek.
Pozadie prípadu:
Rakúske orgány zamietli uvedenie výrobku na trh ako potraviny na osobitné lekárske účely, pričom vychádzali z toho, že výrobok nespĺňa požiadavky platné pre tento typ výrobkov. Výrobca však tvrdil, že jeho produkt zodpovedá definícii lieku podľa prezentácie, a teda podlieha režimu smernice o humánnych liekoch. Spor vznikol medzi dvoma regulačnými orgánmi a rakúskym súdom – ktoré pravidlá EÚ majú prednosť?
Kľúčové body rozhodnutia:
- Pravidlo prednosti smernice o liekoch má obmedzený rozsah
Súdny dvor objasnil, že čl. 2 ods. 2 smernice 2001/83/ES sa neuplatní automaticky vždy, keď je výrobok potenciálne liekom. Musí ísť o prípady, keď nie je isté, či spadá do inej kategórie, a nie tam, kde už jasne spadá pod inú sektorovú reguláciu. - Výrobok možno považovať za liek, ak sa tak prezentuje
Ak výrobok spĺňa definíciu lieku podľa spôsobu, akým je verejnosti prezentovaný (napr. liečebné tvrdenia), môže byť kvalifikovaný ako liek, aj keď formálne patrí do inej kategórie. - Regulačné orgány musia spolupracovať – nie sa navzájom blokovať
Ak orgán pre potraviny zistí, že výrobok je fakticky liek, nemôže ho len tak zakázať, ale musí upovedomiť orgán pre lieky, aby ten mohol konať v súlade s pravidlami pre ochranu verejného zdravia. - Zásada lojálnej spolupráce je záväzná aj pre vnútroštátne inštitúcie
Členské štáty a ich orgány sú povinné zabezpečiť tzv. potrebný účinok právnych aktov EÚ, vrátane vzájomnej komunikácie medzi inštitúciami v rámci štátu.
Praktické dopady:
- Výrobcovia musia zohľadniť viacero právnych rámcov súčasne
Produkt môže byť súčasne regulovaný ako liek aj ako potravina – rozhoduje jeho reálna povaha a spôsob uvedenia na trh, najmä marketingové tvrdenia. - Národné orgány musia spolupracovať, nie rozhodovať v izolácii
Rozhodnutie bráni tomu, aby jeden úrad jednostranne zakázal uvedenie produktu na trh bez konzultácie s príslušným regulačným orgánom – najmä ak ide o ochranu zdravia. - Súdy musia zabezpečiť účinné uplatňovanie pravidiel EÚ
Ak vznikne kompetenčný konflikt medzi regulačnými orgánmi, súd má povinnosť aktívne zabezpečiť, že smernica o liekoch bude efektívne uplatnená – aj cez procesnú autonómiu členských štátov. - Rozhodnutie posilňuje právnu istotu pre farmaceutický sektor
Súdny dvor poskytol rámec, ako posudzovať tzv. hraničné prípady produktov – čo pomáha výrobcom aj regulačným úradom konať v súlade s právom EÚ.
6. Téma: Cezhraničná zdravotná starostlivosť: Súdny dvor EÚ zasiahol proti obmedzujúcim podmienkam pre úhradu nákladov
Súdny dvor EÚ sa vo svojom rozsudku zo 4. septembra 2025 venoval prípadu, v ktorom rumunský poistenec žiadal náhradu nákladov na lekársku starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte. Dôležitou otázkou bolo, či národné predpisy môžu podmieňovať túto náhradu povinným vyšetrením u verejného lekára a predchádzajúcim súhlasom. Rozhodnutie má významné dôsledky pre právo pacientov na voľný pohyb za zdravotnou starostlivosťou.
Pozadie prípadu:
Rumunský občan, ktorý bol poistený v systéme verejného zdravotného poistenia, absolvoval nemocničnú liečbu v inom členskom štáte. Následne žiadal o náhradu nákladov. Rumunské orgány odmietli náhradu s odôvodnením, že poistenec nepodstúpil vyšetrenie u lekára verejného systému, ktoré je podľa vnútroštátnych predpisov nevyhnutné pre vydanie súhlasu s liečbou v zahraničí. Spor sa dostal pred Súdny dvor EÚ.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Nemožno podmieňovať náhradu nákladov výlučne verejným vyšetrením
Článok 7 ods. 7 smernice 2011/24/EÚ v spojení s článkom 56 ZFEÚ zakazuje, aby členský štát požadoval povinné predchádzajúce vyšetrenie výhradne u lekára v systéme verejného poistenia, ako podmienku pre náhradu nákladov na zahraničné ošetrenie. - Možné je obmedzenie výšky náhrady, ale len za transparentných podmienok
Podľa článku 20 nariadenia 883/2004 členské štáty môžu obmedziť výšku náhrady, ak poistenec nemal povolenie. Metóda výpočtu však musí byť objektívna, nediskriminačná a transparentná. - Ak pacient nemohol žiadať povolenie, má nárok na náhradu v plnej výške
V prípadoch, keď osoba nemohla žiadať o predchádzajúci súhlas kvôli urgentnému stavu, má podľa Súdneho dvora právo na úhradu nákladov v rovnakej výške, ako keby súhlas získala.
Praktické dopady:
- Členské štáty musia prehodnotiť podmienky pre úhradu cezhraničnej starostlivosti
Povinnosť absolvovať vyšetrenie u konkrétne určeného lekára ako podmienku pre náhradu je v rozpore s právom EÚ a musí byť odstránená. - Zdravotné poisťovne musia upraviť výpočtové metódy
Výška náhrady musí byť stanovená na základe zrozumiteľných, spravodlivých a predvídateľných pravidiel, ktoré sa uplatňujú rovnakým spôsobom na všetkých poistencov. - Pacienti získavajú širší prístup k liečbe v zahraničí
Osoby, ktoré sa rozhodnú pre zákrok mimo domovskej krajiny, nesmú byť penalizované len preto, že neabsolvovali vnútroštátne administratívne procedúry, pokiaľ išlo o neodkladnú alebo vážnu situáciu. - Rozhodnutie posilňuje slobodu pohybu pacientov v EÚ
Zásada voľného poskytovania služieb sa podľa rozsudku vzťahuje aj na úhrady zdravotnej starostlivosti – členské štáty nesmú vytvárať prekážky vo forme zbytočných byrokratických podmienok.
