Vážení klienti advokátskej kancelárie Hronček & Partners, s. r. o.,
vítame vás pri ďalšom vydaní EU Legal News!
Rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie z uplynulého mesiaca prinášajú viacero dôležitých výkladov v oblasti pracovného, spotrebiteľského aj trestného práva.
V pracovnoprávnej oblasti súd objasnil, že čas, ktorý zamestnanci povinne trávia presunom na miesto výkonu práce, môže byť považovaný za „pracovný čas“ v zmysle smernice o organizácii pracovného času. Rozsudok má významné dôsledky pre evidenciu pracovného času a plnenie povinností zamestnávateľov.
V oblasti ochrany spotrebiteľa sa súd venoval otázke, či môže spotrebiteľ postúpiť svoje nároky voči banke tretej osobe, a tiež rozsahu povinnosti vnútroštátnych súdov preskúmavať nekalé podmienky v zmluvách. Rozhodnutie potvrdzuje, že európske spotrebiteľské právo poskytuje priestor pre efektívnejšie vymáhanie spotrebiteľských nárokov.
Tretie rozhodnutie prináša zásadný výklad v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach – Súdny dvor EÚ rozhodol, že systém odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov nemôže vylučovať náhradu za bolesť a utrpenie. Ide o významný krok v posilňovaní práv obetí a v zjednocovaní prístupu členských štátov k odškodňovaniu nemajetkovej ujmy.
Veríme, že výber novembrových rozhodnutí vám pomôže lepšie sa zorientovať v aktuálnych trendoch vývoja európskeho práva a ich dopadoch na prax.
S úctou,
tím Hronček & Partners, s. r. o.
1. Téma: Presun zamestnancov na pracovisko ako „pracovný čas“ – nový rozsudok Súdneho dvora EÚ
Súdny dvor Európskej únie sa vo svojom rozsudku zaoberal otázkou, či čas, ktorý zamestnanci strávia presunom medzi určeným miestom odchodu a miestom výkonu práce, možno považovať za „pracovný čas“ v zmysle smernice o organizácii pracovného času. Prípad sa týkal pracovníkov poverených údržbou a zlepšovaním chránených prírodných oblastí, ktorí sa denne presúvali služobnými vozidlami z centrálneho zberného miesta na konkrétne pracoviská v teréne.
Pozadie prípadu:
Zamestnanci jednej verejnej spoločnosti vykonávali práce v rámci environmentálnych projektov mimo stáleho pracoviska. Každé ráno sa museli dostaviť na miesto určené zamestnávateľom, odkiaľ spoločne odchádzali služobným vozidlom do prírodných oblastí, kde vykonávali svoje úlohy.
Odborová organizácia sa domáhala, aby sa tento čas presunu započítaval do pracovného času, keďže bol vykonávaný na pokyn zamestnávateľa, v jeho záujme a v čase, ktorý určoval on. Zamestnávateľ však tvrdil, že ide o čas mimo pracovného výkonu.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Čas, ktorý pracovníci povinne trávia presunom z určeného miesta odchodu na miesto výkonu práce (a späť), predstavuje pracovný čas podľa článku 2 bodu 1 smernice 2003/88/ES.
- Rozhodujúce je, že presun sa uskutočňuje v rámci organizačného systému zamestnávateľa, v čase, ktorý určil zamestnávateľ, a služobným vozidlom patriacim zamestnávateľovi.
- Zamestnanci sú počas tohto presunu k dispozícii zamestnávateľovi, nemôžu voľne nakladať so svojím časom a vykonávajú činnosť nevyhnutnú na splnenie pracovných úloh.
Praktické dopady:
Rozsudok má zásadný význam pre zamestnávateľov, ktorých zamestnanci sa pravidelne presúvajú medzi rôznymi pracoviskami, najmä v oblasti údržby, stavebníctva, lesníctva či servisných služieb.
- Započítanie presunu do pracovného času môže ovplyvniť evidenciu pracovného času, výpočet nadčasov a dodržiavanie povinných odpočinkov.
- Zamestnávatelia by mali prehodnotiť vnútorné predpisy a pracovné harmonogramy, aby zabezpečili súlad s rozhodnutím a zabránili riziku porušenia smernice.
- Rozsudok zároveň posilňuje postavenie zamestnancov, keďže potvrdzuje, že ak sa presuny konajú na pokyn a v záujme zamestnávateľa, musia byť súčasťou pracovného času.
2. Téma: Postúpenie pohľadávky spotrebiteľa tretej osobe a povinnosť súdu skúmať nekalé podmienky – rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, či vnútroštátne právo môže umožniť spotrebiteľovi postúpiť pohľadávku, ktorá mu vznikla voči banke z dôvodu porušenia práv priznaných smernicou o spotrebiteľských úveroch, tretej osobe, ktorá nie je spotrebiteľom. Zároveň sa riešilo, či je vnútroštátny súd povinný z vlastnej iniciatívy preskúmať nekalú povahu podmienok zmluvy o postúpení takejto pohľadávky, ak táto zmluva nie je predmetom sporu.
Pozadie prípadu:
- Spotrebiteľ uzavrel s bankou zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V dôsledku sporu o uplatnenie práv vyplývajúcich z tejto zmluvy postúpil svoje nároky voči banke na tretiu osobu – spoločnosť, ktorá sa profesionálne zaoberá vymáhaním spotrebiteľských nárokov.
- Bankový inštitút namietal, že takýto postup je v rozpore so smernicou 2008/48/ES o spotrebiteľských úveroch, keďže tá chráni výlučne spotrebiteľa a nie umožňuje prevod práv na subjekt, ktorý túto kvalitu nespĺňa.
- Zároveň vznikla otázka, či súd musí z vlastnej iniciatívy (ex officio) skúmať férovosť podmienok zmluvy o postúpení, aj keď predmetom konania nie je samotná zmluva o postúpení, ale uplatňovanie pôvodnej pohľadávky voči banke.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Postúpenie spotrebiteľskej pohľadávky tretej osobe je prípustné.
- Smernica 2008/48/ES nebráni vnútroštátnej úprave, ktorá umožňuje spotrebiteľovi postúpiť svoje nároky vzniknuté v súvislosti s porušením práv podľa tejto smernice aj ne-spotrebiteľským subjektom.
- Takéto postúpenie teda nie je v rozpore s účelom ochrany spotrebiteľa, pokiaľ sú zachované jeho pôvodné práva.
- Súd nie je povinný ex officio preskúmať nekalé podmienky zmluvy o postúpení pohľadávky.
- Povinnosť súdu preskúmať nekalé podmienky podľa smernice 93/13/EHS sa vzťahuje len na zmluvu, ktorá je predmetom konania.
- Ak je predmetom sporu pôvodná spotrebiteľská zmluva (napr. úverová zmluva) a nie samotná zmluva o postúpení, súd nie je povinný posudzovať férovosť jej podmienok z vlastnej iniciatívy.
Praktické dopady:
- Pre spotrebiteľov: Rozsudok potvrdzuje možnosť postúpiť svoje nároky voči bankám alebo iným poskytovateľom úverov aj profesionálnym subjektom, ktoré im pomáhajú uplatňovať ich práva. To môže zjednodušiť prístup k ochrane práv, najmä v zložitých finančných sporoch.
- Pre podnikateľov a banky: Rozhodnutie upresňuje hranice povinností súdov – nie každá zmluva uzavretá so spotrebiteľom musí byť automaticky skúmaná z hľadiska nekalých podmienok, ak nie je predmetom sporu.
- Pre právnu prax: Rozsudok prispieva k jasnejšiemu vymedzeniu vzťahu medzi ochranou spotrebiteľa a autonómiou zmluvných strán pri nakladaní s pohľadávkami.
3. Téma: Odškodnenie obetí násilných trestných činov musí zahŕňať aj nemajetkovú ujmu – rozsudok Súdneho dvora EÚ
Súdny dvor Európskej únie sa vo svojom rozhodnutí z októbra 2025 zaoberal otázkou, či vnútroštátna právna úprava, ktorá vylučuje náhradu za bolesť a utrpenie obetí úmyselných násilných trestných činov, je v súlade so smernicou 2004/80/ES o odškodňovaní obetí trestných činov. Rozhodnutie prináša dôležité usmernenie k tomu, čo má predstavovať „spravodlivé a primerané odškodnenie“ v zmysle práva EÚ.
Pozadie prípadu:
- Obeť úmyselného násilného trestného činu požiadala vnútroštátny orgán o odškodnenie podľa národného systému náhrad škôd. Právna úprava daného štátu však v zásade vylučovala priznanie odškodnenia za bolesť, utrpenie či iné formy nemajetkovej ujmy.
- Po zamietnutí žiadosti sa poškodená obrátila na súd, ktorý položil Súdnemu dvoru otázku, či takýto systém je v súlade s článkom 12 ods. 2 smernice 2004/80/ES, ktorá členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť spravodlivé a primerané odškodnenie obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich území.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Vylúčenie náhrady za bolesť a utrpenie je v rozpore so smernicou.
- Článok 12 ods. 2 smernice 2004/80/ES bráni systému, ktorý úplne vylučuje odškodnenie za nemajetkovú ujmu obetí násilných trestných činov.
- Takéto vylúčenie odporuje cieľu smernice, ktorým je zabezpečiť spravodlivé a primerané odškodnenie všetkých obetí.
- Členské štáty majú síce určitú mieru voľnosti, no musia rešpektovať princíp primeranosti.
- Štáty môžu upraviť rozsah a výšku náhrady aj s ohľadom na finančnú udržateľnosť systému, avšak nemôžu úplne vylúčiť kompenzáciu za bolesť a utrpenie.
- Pri určovaní výšky odškodnenia je potrebné zohľadniť závažnosť následkov trestného činu pre obeť a prípadné iné zdroje náhrady (napr. náhradu od páchateľa).
- Spravodlivé a primerané odškodnenie musí mať reálnu kompenzačnú funkciu.
- Náhrada nemôže byť len symbolická, ale musí reflektovať utrpenie a psychické následky, ktoré trestný čin obeti spôsobil.
Praktické dopady:
- Pre členské štáty: Rozsudok zdôrazňuje potrebu revízie vnútroštátnych systémov odškodňovania, ak nezohľadňujú nemajetkovú ujmu. Štáty musia zabezpečiť, aby obeť násilného činu mala reálnu možnosť získať primeranú kompenzáciu aj za psychické a emocionálne následky činu.
- Pre obete trestných činov: Rozhodnutie posilňuje ich postavenie a otvára priestor pre uplatnenie širších nárokov na odškodnenie – nielen za finančné, ale aj osobné a psychické utrpenie.
- Pre právnu prax: Súdny dvor potvrdil, že smernica o odškodňovaní má nielen symbolickú, ale aj záväznú povahu, a že členské štáty nesmú zúžiť pojem „spravodlivé a primerané odškodnenie“ len na ekonomickú škodu.
