Aktualita

Prehľad najnovších rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a Všeobecného súdu – BOZP a rizikové pracoviská, nekalé podmienky v platobnom rozkaze, ochrana menšinových akcionárov pri prevzatí, trovy po neplatnosti úveru, uznávanie kvalifikácií, spotrebné dane, DPH pri sprostredkovaní úverov, európsky exekučný titul a zrážková daň z dividend.

Vážení klienti advokátskej kancelárie Hronček & Partners, s. r. o.,

vítame vás pri ďalšom vydaní EU Legal News!

Decembrové rozhodnutia Súdneho dvora EÚ prinášajú významné výklady v oblasti pracovného práva, ochrany spotrebiteľa, kapitálových trhov, daňového práva aj voľného pohybu osôb. Súd sa zaoberal hranicami súdnej ochrany pracovníkov v súvislosti so zaradením pracovísk medzi rizikové a objasnil, do akej miery právo EÚ vyžaduje možnosť preskúmania takéhoto zaradenia zo strany samotných zamestnancov.
 

V oblasti ochrany spotrebiteľa Súdny dvor poskytol dôležité usmernenia k preskúmavaniu nekalých zmluvných podmienok v konaniach o platobnom rozkaze a k dôsledkom neplatnosti spotrebiteľských úverových zmlúv, najmä pokiaľ ide o rozdelenie súdnych nákladov a zachovanie princípu účinnosti. Zároveň sa venoval ochrane menšinových akcionárov pri povinných ponukách na prevzatie, keď potvrdil, že spravodlivosť ponúkanej protihodnoty predstavuje len vyvrátiteľnú domnienku.
 

Pozornosť si zaslúžia aj rozhodnutia z oblasti súdnej spolupráce v občianskych veciach, v ktorých Súdny dvor objasnil hranice obrany povinného v štáte výkonu pri európskom exekučnom titule, najmä v súvislosti s doručovaním písomností a ochranou práva na obhajobu. V oblasti finančných služieb sa súd vyjadril k podmienkam, za ktorých činnosti sprostredkovateľov hypotekárnych úverov môžu spadať pod oslobodenie od DPH.
 

V oblasti daňového práva judikatúra priniesla dôležité upresnenia týkajúce sa vzniku daňovej povinnosti pri nezrovnalostiach počas prepravy tovaru v režime pozastavenia spotrebnej dane, ako aj zodpovednosti za spotrebnú daň v prípadoch chýbajúcich zdaniteľných produktov v daňových skladoch. Súdny dvor sa zároveň zaoberal otázkou zrážkovej dane z dividend a hranicami dôkazných povinností, ktoré môžu členské štáty ukladať nerezidentným dôchodkovým fondom v kontexte voľného pohybu kapitálu.
 

Veríme, že výber rozhodnutí vám poskytne cenný prehľad aktuálneho vývoja judikatúry Súdneho dvora EÚ a pomôže vám lepšie sa zorientovať v jej praktických dôsledkoch.

S úctou,
tím Hronček & Partners, s. r. o.

1. Téma: Zaradenie pracoviska medzi rizikové a hranice súdnej ochrany pracovníkov 

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, či právo EÚ vyžaduje, aby pracovník mal možnosť domáhať sa preskúmania zaradenia svojho pracoviska medzi pracoviská so zvýšeným rizikom pre zdravie a bezpečnosť, a to prostredníctvom správneho orgánu alebo súdu. Rozhodnutie sa dotýka vzťahu medzi povinnosťami zamestnávateľov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a právom pracovníkov na účinnú súdnu ochranu.

Pozadie prípadu:

Pracovník zamestnaný v zdravotníckom zariadení tvrdil, že povaha jeho práce ho vystavuje vyššiemu ako bežnému riziku pre zdravie. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy však bolo zaradenie pracovísk medzi „rizikové“ vykonávané automaticky na základe zákona alebo administratívneho rozhodnutia, bez možnosti individuálneho preskúmania na podnet samotného pracovníka.
Zaradenie pracoviska pritom malo zásadný význam, keďže od neho záviseli dodatočné práva, najmä nárok na priaznivejšie dôchodkové podmienky a na dlhšiu platenú dovolenku. Vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor s otázkou, či takáto právna úprava nie je v rozpore so smernicou 89/391/EHS o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

• Smernica o BOZP neupravuje individuálne nároky na preskúmanie zaradenia pracoviska
  • Článok 9 smernice 89/391/EHS ukladá zamestnávateľom povinnosti v oblasti hodnotenia rizík a prevencie.
  • Tieto ustanovenia však nevytvárajú subjektívne právo pracovníka domáhať sa pred správnym orgánom alebo súdom zmeny alebo preskúmania zákonného zaradenia pracoviska medzi rizikové.
• Článok 11 ods. 6 nezaručuje samostatný prostriedok nápravy pre pracovníka
  • Ustanovenie o možnosti obrátiť sa na príslušný orgán BOZP sa týka zapojenia pracovníkov do systému prevencie, nie priznania individuálnych právnych nárokov.
  • Právo EÚ nevyžaduje, aby vnútroštátna právna úprava umožňovala pracovníkovi iniciovať konanie o zaradení pracoviska.
• Otázka sociálnych nárokov patrí do právomoci členských štátov
  • Priznanie výhod, ako sú dodatočná dovolenka alebo výhodnejšie dôchodkové podmienky, je otázkou vnútroštátnej sociálnej politiky.
  • Smernica 89/391/EHS do tejto oblasti nezasahuje, pokiaľ sú dodržané minimálne štandardy ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci.

Praktické dopady:

• Pre zamestnávateľov: Rozhodnutie potvrdzuje, že povinnosti v oblasti BOZP sa primárne týkajú preventívnych opatrení a hodnotenia rizík, nie priznania individuálnych sociálnych nárokov pracovníkov.
• Pre pracovníkov: Právo EÚ im nezaručuje automatické právo domáhať sa preskúmania zaradenia pracoviska ako rizikového. Ochrana ich nárokov závisí od vnútroštátnej právnej úpravy.
• Pre vnútroštátne súdy a orgány: Rozsudok jasne vymedzuje hranice pôsobnosti smernice o BOZP a potvrdzuje, že nie každá otázka súvisiaca s pracovnými rizikami zakladá právo na súdnu ochranu podľa práva EÚ.
• Pre pracovné právo v EÚ: Rozhodnutie zdôrazňuje rozdiel medzi ochranou zdravia pri práci a systémom sociálnych benefitov, ktoré zostávajú prevažne v kompetencii členských štátov.

2. Téma: Preskúmanie nekalých podmienok v platobnom rozkaze a ochrana spotrebiteľa 

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, do akej miery musí byť spotrebiteľ zapojený do preskúmania nekalých zmluvných podmienok v rámci konania o platobnom rozkaze a či vnútroštátna právna úprava môže umožniť súdu znížiť uplatnený nárok bez formálneho vyhlásenia zmluvnej podmienky za neplatnú. Rozhodnutie sa dotýka základných princípov ochrany spotrebiteľa, najmä princípu účinnosti a práva na obhajobu.

Pozadie prípadu:

Dodávateľ podal voči spotrebiteľovi návrh na vydanie platobného rozkazu z titulu zmluvy o bankovom účte. Vnútroštátna právna úprava umožňovala súdu ex offo znížiť uplatnený nárok, ak vychádzal zo zmluvnej podmienky, ktorú považoval za nekalú, bez toho, aby bola táto podmienka formálne vyhlásená za neplatnú.

Zároveň právna úprava umožňovala, aby dodávateľ po prijatí zníženého nároku začal nové konanie s cieľom získať zvyšnú časť pohľadávky. Spotrebiteľ sa pritom nezúčastňoval na preskúmaní nekalosti zmluvných podmienok v konaní o platobnom rozkaze. Vnútroštátny súd sa preto obrátil na Súdny dvor s otázkou, či je takýto procesný model v súlade so smernicou 93/13/EHS.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

• Zníženie nároku bez formálneho vyhlásenia neplatnosti môže byť prípustné
  • Smernica 93/13/EHS nebráni vnútroštátnej úprave, ktorá umožňuje súdu znížiť uplatnený nárok o sumy vyplývajúce z nekalej podmienky.
  • Zároveň je prípustné, aby dodávateľ následne inicioval nové konanie na vymáhanie zvyšnej časti nároku, ak spotrebiteľ má možnosť domáhať sa v tomto konaní vyhlásenia neplatnosti nekalej podmienky.
• Neúčasť spotrebiteľa v štádiu platobného rozkazu nemusí porušovať právo EÚ
  • Smernica nevyžaduje, aby sa spotrebiteľ zúčastňoval na preskúmaní nekalosti zmluvných podmienok už v konaní o platobnom rozkaze.
  • Podmienkou je, že rozhodnutie o platobnom rozkaze nemá účinky res judicata a že spotrebiteľ má v následných konaniach plne zabezpečené právo byť vypočutý (audi alteram partem).
• Rozhodujúci je princíp účinnosti ochrany spotrebiteľa
  • Celkový procesný rámec musí spotrebiteľovi umožniť účinne sa brániť proti nekalým podmienkam.
  • Ochrana spotrebiteľa sa posudzuje v kontexte celého systému konaní, nie izolovane len v jednom procesnom štádiu.

Praktické dopady: 

• Pre súdy: Rozhodnutie potvrdzuje, že ex offo kontrola nekalých podmienok môže prebiehať aj bez priamej účasti spotrebiteľa, pokiaľ je zabezpečená jeho ochrana v neskoršej fáze konania.
• Pre dodávateľov: Možnosť pokračovať v ďalších konaniach o zamietnutú časť nároku zostáva zachovaná, avšak s rizikom, že zmluvná podmienka bude následne vyhlásená za neplatnú.
• Pre spotrebiteľov: Hoci sa nemusia zúčastniť na preskúmaní v konaní o platobnom rozkaze, musia mať reálnu a účinnú možnosť brániť sa v ďalších konaniach.
• Pre procesné právo: Rozsudok potvrdzuje, že smernica 93/13/EHS nevyžaduje jednotný procesný model, ale kladie dôraz na výslednú efektívnosť ochrany spotrebiteľa.

3. Téma: Spravodlivá protihodnota pri povinnej ponuke na prevzatie a ochrana menšinových akcionárov

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, či je cena ponúkaná v povinnej ponuke na prevzatie automaticky považovaná za spravodlivú, alebo či ide len o vyvrátiteľnú domnienku, ktorú môžu menšinoví akcionári spochybniť. Rozhodnutie sa dotýka ochrany menšinových akcionárov v prípade vytlačenia (squeeze-out) a výkladu smernice o ponukách na prevzatie.

Pozadie prípadu:

Vnútroštátny súd riešil spor medzi menšinovým akcionárom a majoritným akcionárom, ktorý po úspešnej povinnej ponuke na prevzatie pristúpil k vytlačeniu zostávajúcich akcionárov. Protihodnota ponúkaná v rámci povinnej ponuky bola podľa vnútroštátneho práva považovaná za spravodlivú, keďže vychádzala z ceny stanovenej v predchádzajúcej ponuke.

Menšinový akcionár však namietal, že existovali okolnosti, ktoré spochybňovali spravodlivosť tejto ceny, pričom tieto okolnosti buď neboli oznámené dozornému orgánu v čase ponuky, alebo vznikli až po jej ukončení, keď už nebolo možné cenu upraviť. Vnútroštátny súd sa preto obrátil na Súdny dvor s otázkou, či domnienka spravodlivej protihodnoty je absolútna, alebo vyvrátiteľná.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Domnienka spravodlivej protihodnoty je vyvrátiteľná.
   • Protihodnota ponúkaná v povinnej ponuke na prevzatie sa považuje za spravodlivú len na základe domnienky, nie ako absolútne pravidlo.
2. Domnienku možno vyvrátiť za presne vymedzených okolností.
   • Vyvrátenie je možné najmä v situáciách uvedených v smernici alebo v prípadoch, ktoré si členské štáty výslovne definovali vo svojom vnútroštátnom práve.
3. Rozhodujúce je načasovanie relevantných okolností.
   • Ak okolnosti, ktoré by mohli viesť k úprave ceny:
     • neboli oznámené dozornému orgánu pred alebo počas ponuky, alebo vznikli až po jej uzavretí,
     • nemôžu byť dôvodom na automatické zachovanie pôvodnej ceny bez možnosti preskúmania.
4. Ochrana menšinových akcionárov má prednosť pred formálnou istotou ceny.
   • Cieľom smernice je zabezpečiť spravodlivé zaobchádzanie so všetkými akcionármi, nie len potvrdiť cenu určenú v minulosti bez ohľadu na následný vývoj.

Praktické dopady: 

• Pre menšinových akcionárov rozhodnutie posilňuje ich postavenie pri vytlačení, keďže im umožňuje spochybniť spravodlivosť ponúkanej protihodnoty aj po skončení ponuky.
• Pre majoritných akcionárov a investorov rozsudok znamená zvýšené riziko dodatočného preskúmania ceny, najmä ak neboli všetky relevantné okolnosti včas oznámené dozorným orgánom.
• Pre dozorné orgány a súdy rozhodnutie potvrdzuje potrebu individuálneho posúdenia spravodlivosti protihodnoty, a nie mechanického uplatňovania domnienky.
• Pre transakčnú prax ide o dôležité upozornenie na význam transparentnosti a úplnosti informácií v procese povinných ponúk na prevzatie.

4. Téma: Súdne náklady po neplatnosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy a princíp účinnosti

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, či je v súlade s právom EÚ vnútroštátna právna úprava, ktorá ukladá spotrebiteľovi povinnosť znášať výrazne vyššie súdne náklady, ak ako žalovaný neuspeje v konaní iniciovanom bankou po vyhlásení úverovej zmluvy za neplatnú z dôvodu nekalých zmluvných podmienok. Rozhodnutie sa dotýka praktického dosahu ochrany spotrebiteľa po zistení nespravodlivosti zmluvných podmienok a výkladu princípu účinnosti.

Pozadie prípadu: 

Po tom, čo bola spotrebiteľská úverová zmluva vyhlásená za neplatnú pre nekalé zmluvné podmienky, podal veriteľ žalobu na vrátenie vyplateného kapitálu. Spotrebiteľ v tomto konaní neuspel ako žalovaný.

Vnútroštátna právna úprava pritom stanovovala odlišné metódy výpočtu súdnych nákladov v závislosti od toho, či je účastníkom konania spotrebiteľ alebo podnikateľ. Výsledkom bolo, že spotrebiteľ bol povinný uhradiť výrazne vyššie náklady, než aké by znášal v prípade, že by on sám neuspel v žalobe, ktorou by sa domáhal vyhlásenia nekalosti zmluvných podmienok a neplatnosti zmluvy. Vnútroštátny súd sa preto obrátil na Súdny dvor s otázkou, či takýto systém náhrady trov konania nie je v rozpore so smernicou 93/13/EHS.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Rozdielne zaobchádzanie pri priznávaní súdnych nákladov môže porušiť právo EÚ.
   • Smernica 93/13/EHS v spojení s princípom účinnosti vylučuje vnútroštátnu úpravu, ktorá vedie k tomu, že spotrebiteľ znáša výrazne vyššie náklady len preto, že vystupuje ako žalovaný v konaní iniciovanom dodávateľom.
2. Finančné riziko nesmie odrádzať spotrebiteľa od uplatňovania jeho práv.
   • Ak súdne náklady v takomto konaní presahujú úroveň, ktorú by spotrebiteľ znášal v „klasickom“ spotrebiteľskom spore, môže to mať odradzujúci účinok na uplatňovanie práv vyplývajúcich zo smernice.
3. Dôsledky neplatnosti zmluvy musia byť pre spotrebiteľa neutrálne alebo priaznivé.
   • Zistenie, že zmluva obsahuje nekalé podmienky, nesmie viesť k situácii, v ktorej je spotrebiteľ vystavený vyššiemu procesnému riziku než dodávateľ.
4. Vnútroštátne súdy sú povinné vykladať národné právo eurokonformne.
   • Ak je to možné, musia zabezpečiť taký výklad pravidiel o trovách konania, ktorý zachová plný účinok ochrany spotrebiteľa podľa práva EÚ.

Praktické dopady:

• Pre spotrebiteľov rozhodnutie posilňuje ich procesné postavenie a chráni ich pred neprimeraným finančným rizikom po vyhlásení zmluvy za neplatnú.
• Pre banky a iných dodávateľov rozsudok znamená obmedzenie možnosti prenášať zvýšené súdne náklady na spotrebiteľov v následných regresných sporoch.
• Pre vnútroštátne súdy ide o jasný signál, že pravidlá o trovách konania musia byť uplatňované tak, aby neoslabovali účinnosť ochrany spotrebiteľa.
• Pre procesné právo v EÚ rozhodnutie potvrdzuje, že aj otázka súdnych nákladov je súčasťou hodnotenia, či je ochrana spotrebiteľa skutočne efektívna.

5. Téma: Uznávanie odborných kvalifikácií a hranice voľného pohybu osôb

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, či je hostiteľský členský štát povinný zohľadniť odbornú kvalifikáciu získanú v inom členskom štáte, ak táto kvalifikácia nie je v štáte pôvodu právne uznaná a neumožňuje výkon príslušného povolania. Rozhodnutie sa dotýka hraníc voľného pohybu osôb a slobody usadiť sa v kontexte uznávania odborných kvalifikácií.

Pozadie prípadu: 

Občania členského štátu, ktorí mali v úmysle vykonávať povolanie podporného učiteľa, získali diplomy vydané súkromnou vysokou školou v inom členskom štáte. Tieto kvalifikácie však nemali v štáte pôvodu žiadny oficiálny právny status a samy osebe neoprávňovali na výkon daného povolania v tomto štáte.

Po podaní žiadosti o uznanie kvalifikácie v domovskom členskom štáte príslušné orgány uznanie odmietli. Žiadatelia namietali, že takýto postup porušuje články 45 a 49 ZFEÚ, keďže hostiteľský štát by mal pri posudzovaní ich žiadosti zohľadniť všetky diplomy, certifikáty a dôkazy, ktoré vlastnia. Vnútroštátny súd sa preto obrátil na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Hostiteľský členský štát nie je povinný zohľadniť kvalifikácie bez právneho uznania v štáte pôvodu.
   • Články 45 a 49 ZFEÚ neukladajú povinnosť brať do úvahy diplomy alebo certifikáty, ktoré nemajú v štáte, kde boli vydané, žiadny oficiálny právny status.
2. Voľný pohyb osôb nezaručuje automatické uznanie akejkoľvek formálnej kvalifikácie.
   • Právo Únie chráni mobilitu pracovníkov a slobodu usadiť sa, no nevyžaduje uznanie kvalifikácií, ktoré samy osebe neumožňujú výkon povolania v štáte pôvodu.
3. Povinnosť komplexného posúdenia kvalifikácií má svoje hranice.
   • Hoci hostiteľský štát musí spravidla zohľadniť odbornú prípravu a skúsenosti žiadateľa, táto povinnosť sa neuplatní, ak ide o kvalifikáciu bez právnej relevancie v štáte, kde bola získaná.
4. Ochrana kvality regulovaných povolaní zostáva v kompetencii členských štátov.
   • Rozsudok potvrdzuje právo členských štátov stanoviť požiadavky na prístup k regulovaným povolaniam, najmä v oblasti vzdelávania.

Praktické dopady:

• Pre jednotlivcov rozhodnutie znamená, že získanie diplomu v inom členskom štáte samo osebe nezaručuje jeho uznanie, ak nemá oficiálny status v štáte pôvodu.
• Pre vnútroštátne orgány rozsudok potvrdzuje, že môžu odmietnuť uznanie kvalifikácie, ktorá nie je právne relevantná v štáte jej vydania.
• Pre vzdelávacie inštitúcie ide o upozornenie na význam právneho uznania študijných programov v rámci vnútroštátnych systémov.
• Pre prax v oblasti uznávania kvalifikácií rozhodnutie spresňuje hranice medzi právom na voľný pohyb a legitímnou ochranou kvality regulovaných povolaní.

6. Téma: Zodpovednosť za spotrebnú daň pri chýbajúcom alkohole v daňovom sklade

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, kto je povinný zaplatiť spotrebnú daň v prípade, ak v daňovom sklade chýba etylalkohol vyrobený v režime pozastavenia dane, a to najmä v situácii, keď trestný súd pripísal zodpovednosť za spreneveru výlučne konateľovi spoločnosti. Rozhodnutie sa dotýka rozsahu zodpovednosti právnických osôb za spotrebnú daň a vzťahu medzi trestným a daňovým konaním.

Pozadie prípadu: 

Spoločnosť, ktorá mala povolenie prevádzkovať daňový sklad, vyrábala etylalkohol v režime pozastavenia spotrebnej dane. Pri kontrole však bolo zistené, že časť alkoholu chýba v skladových zásobách. Následne bolo v trestnom konaní právoplatne rozhodnuté, že konateľ spoločnosti je vinný zo sprenevery a z nevedenia účtovníctva, pričom trestný súd ho označil za jedinú osobu zodpovednú za škodu spôsobenú verejným financiám.

V daňovom konaní však vznikla otázka, či je aj samotná spoločnosť povinná zaplatiť spotrebnú daň, alebo či je vnútroštátny súd viazaný závermi trestného súdu o výlučnej zodpovednosti fyzickej osoby. Vnútroštátny odvolací súd preto požiadal Súdny dvor o výklad smernice 2008/118/ES.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Právnická osoba môže byť osobou povinnou zaplatiť spotrebnú daň.
   • Spoločnosť, ktorá vyrobila etylalkohol v režime pozastavenia spotrebnej dane a u ktorej sa zistí chýbajúce množstvo tohto alkoholu, patrí medzi osoby povinné zaplatiť spotrebnú daň podľa smernice 2008/118/ES.
2. Zodpovednosť za spotrebnú daň môže niesť viacero osôb.
   • Právo EÚ pripúšťa, aby bolo za tú istú daňovú povinnosť zodpovedných viac subjektov, ak sú splnené podmienky stanovené v smernici.
3. Daňový súd nie je viazaný civilným výrokom trestného rozsudku.
   • Vnútroštátny súd rozhodujúci o spotrebnej dani nie je povinný rešpektovať záver trestného súdu, podľa ktorého je za škodu spôsobenú verejným financiám zodpovedná výlučne fyzická osoba (napr. konateľ).
4. Trestnoprávna zodpovednosť a daňová povinnosť sú samostatné.
   • Aj keď je fyzická osoba odsúdená za spreneveru, nevylučuje to daňovú povinnosť právnickej osoby, ktorá prevádzkovala daňový sklad.

Praktické dopady:

• Pre prevádzkovateľov daňových skladov rozsudok potvrdzuje, že nesú priamu zodpovednosť za spotrebnú daň v prípade chýbajúcich zásob, bez ohľadu na individuálne zavinenie konkrétneho zamestnanca alebo konateľa.
• Pre konateľov a manažment spoločností rozhodnutie zdôrazňuje, že trestná zodpovednosť fyzickej osoby nezbavuje spoločnosť daňových povinností.
• Pre daňové orgány rozsudok potvrdzuje možnosť uplatňovať daňové nároky voči právnickej osobe aj v prípadoch, keď trestný súd určil zodpovednosť len fyzickej osobe.
• Pre súdy ide o dôležité usmernenie k vzťahu medzi trestným konaním a daňovým konaním, ktoré sledujú odlišné ciele a podliehajú samostatným pravidlám.

7. Téma: Nezrovnalosť pri preprave tovaru v režime pozastavenia spotrebnej dane a vznik daňovej povinnosti

Všeobecný súd Európskej únie sa zaoberal otázkou, v ktorom členskom štáte vzniká daňová povinnosť k spotrebnej dani, ak sa počas prepravy tovaru v režime pozastavenia dane zistí, že tovar nedorazil na miesto určenia v plnom množstve. Rozhodnutie sa sústreďuje na výklad pojmu „nezrovnalosť“ počas prepravy podľa smernice o všeobecnom systéme spotrebných daní.

Pozadie prípadu: 

Tovar podliehajúci spotrebnej dani bol prepravovaný v režime pozastavenia dane medzi dvoma členskými štátmi. Pri vykládke dopravného prostriedku v štáte určenia sa zistilo, že časť tovaru chýba, pričom počas samotnej prepravy nebolo možné presne určiť miesto ani okamih, kedy k strate došlo.

Vznikol spor o to, ktorý členský štát je oprávnený vyrubiť spotrebnú daň – či štát odoslania, alebo štát doručenia. Vnútroštátny súd sa preto obrátil na Všeobecný súd s prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa výkladu článku 10 smernice 2008/118/ES.

Kľúčové body rozhodnutia:

Všeobecný súd rozhodol, že:

1. Nezrovnalosť vzniká v štáte, kde sa zistí chýbajúce množstvo tovaru.
   • Ak sa zistí, že tovar prepravovaný v režime pozastavenia dane nedorazil v plnom množstve a chýbajúce množstvo sa odhalí až pri vykládke, nezrovnalosť sa považuje za vzniknutú v štáte doručenia.
2. Rozhodujúce je miesto zistenia nezrovnalosti, nie jej presný okamih.
   • Ak nie je možné určiť, kde presne počas prepravy k strate došlo, právo EÚ vychádza z miesta, kde bola nezrovnalosť objektívne zistená.
3. Daňová povinnosť k spotrebnej dani vzniká v štáte doručenia.
   • V takomto prípade je oprávnený vyrubiť spotrebnú daň členský štát, v ktorom bol tovar vykladaný a kde sa zistil jeho nedostatok.
4. Cieľom úpravy je právna istota a efektívny výber dane.
   • Výklad smernice má zabrániť sporom medzi členskými štátmi a zabezpečiť, aby daňová povinnosť vznikla v jasne identifikovateľnom štáte.

Praktické dopady:

• Pre prevádzkovateľov logistických reťazcov a daňových skladov rozhodnutie zdôrazňuje význam dôslednej kontroly množstva tovaru pri doručení.
• Pre daňové orgány rozsudok poskytuje jasné kritérium na určenie príslušnosti pri vyrubení spotrebnej dane v prípadoch chýbajúceho tovaru.
• Pre podniky obchodujúce s tovarom podliehajúcim spotrebnej dani ide o potvrdenie, že riziko daňovej povinnosti sa viaže na štát doručenia, ak sa nezrovnalosť zistí až pri vykládke.
• Pre právnu prax rozhodnutie posilňuje jednotný výklad pojmu „nezrovnalosť“ a prispieva k predvídateľnosti uplatňovania spotrebných daní v cezhraničných situáciách.

8. Téma: Sprostredkovanie hypotekárnych úverov a oslobodenie od DPH 

Všeobecný súd Európskej únie sa zaoberal otázkou, či činnosti sprostredkovateľa hypotekárnych úverov predstavujú „dojednávanie úverov“ oslobodené od DPH, aj keď tento sprostredkovateľ nekoná v mene úverovej inštitúcie, nemá vplyv na obsah úverových ponúk a klienti si slobodne vyberajú, či a s kým zmluvu uzavrú. Rozhodnutie prináša významné upresnenie rozsahu oslobodenia od DPH pri finančných službách.

Pozadie prípadu: 

Spoločnosť pôsobiaca ako sprostredkovateľ hypotekárnych úverov vyhľadávala a oslovovala klientov, ponúkala im možnosti financovania, vykonávala činnosti predchádzajúce uzavretiu úverových zmlúv a zabezpečovala komunikáciu medzi klientmi a úverovými inštitúciami. Za svoju činnosť bola odmeňovaná priamo úverovými inštitúciami, pričom výška odmeny závisela od hodnoty úverov uzavretých vďaka jej sprostredkovaniu.

Daňové orgány spochybnili uplatnenie oslobodenia od DPH, keďže sprostredkovateľ nemal právomoc konať v mene bánk, neovplyvňoval podmienky úverov a klienti si zachovali úplnú slobodu rozhodovania. Vnútroštátny orgán sa preto obrátil na Všeobecný súd so žiadosťou o výklad článku 135 ods. 1 písm. b) smernice 2006/112/ES.

Kľúčové body rozhodnutia:

Všeobecný súd rozhodol, že:

1. Oslobodenie od DPH sa vzťahuje aj na činnosti sprostredkovateľa úverov.
   • Činnosti smerujúce k nadviazaniu kontaktu medzi klientom a úverovou inštitúciou a k uzavretiu úverovej zmluvy môžu predstavovať dojednávanie úverov v zmysle smernice o DPH.
2. Rozhodujúci je hospodársky účel činnosti, nie formálne oprávnenia.
   • Skutočnosť, že sprostredkovateľ nemá právomoc konať v mene úverovej inštitúcie ani ovplyvňovať obsah úverových ponúk, sama osebe nevylučuje uplatnenie oslobodenia.
3. Odmeňovanie závislé od úspešného uzavretia úveru je relevantným kritériom.
   • Ak je sprostredkovateľ odmeňovaný v závislosti od výšky alebo počtu uzavretých úverových zmlúv, potvrdzuje to jeho aktívnu úlohu v procese dojednávania úverov.
4. Sloboda klienta nebráni kvalifikácii činnosti ako dojednávania úverov.
   • Skutočnosť, že klienti majú možnosť rozhodnúť sa, či zmluvu uzavrú a s ktorou úverovou inštitúciou, je zlučiteľná s oslobodením od DPH.

Praktické dopady:

• Pre sprostredkovateľov úverov rozsudok potvrdzuje možnosť uplatniť oslobodenie od DPH aj bez formálneho zastúpenia bánk, ak ich činnosť smeruje k uzavretiu úverových zmlúv.
• Pre daňové orgány rozhodnutie zdôrazňuje potrebu materiálneho posúdenia povahy poskytovaných služieb, nie len formálnych znakov zmluvných vzťahov.
• Pre finančný trh rozsudok prispieva k väčšej právnej istote pri zdaňovaní sprostredkovateľských služieb v oblasti hypotekárneho financovania.
• Pre právnu prax ide o dôležité spresnenie hraníc medzi zdaniteľnými poradenskými službami a oslobodeným dojednávaním úverov.

9. Téma: Európsky exekučný titul, doručovanie písomností a hranice obrany v štáte výkonu

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, do akej miery môže súd členského štátu výkonu preskúmavať procesné pochybenia v konaní, ktoré viedlo k vydaniu európskeho exekučného titulu, najmä ak ide o doručenie dokumentu o začatí konania bez prekladu a bez poučenia o práve odmietnuť jeho prevzatie. Rozhodnutie sa dotýka rozsahu práva na obhajobu a rozdelenia právomocí medzi súdy štátu pôvodu a štátu výkonu.

Pozadie prípadu: 

Súdne rozhodnutie vydané v jednom členskom štáte bolo osvedčené ako európsky exekučný titul pre nesporný nároka následne sa domáhalo výkonu v inom členskom štáte. Povinný namietal výkon s tvrdením, že dokument o začatí konania mu bol doručený doporučenou zásielkou bez prekladu do jazyka, ktorému rozumie, a zároveň bez priloženého vzorového tlačiva, ktoré ho malo poučiť o práve odmietnuť prevzatie písomnosti.

Vnútroštátny súd výkonu sa obrátil na Súdny dvor s otázkou, či môže takáto procesná vada viesť k zamietnutiu alebo obmedzeniu výkonu európskeho exekučného titulu, alebo či posúdenie týchto okolností patrí výlučne súdom členského štátu pôvodu.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Súdy členského štátu výkonu nemôžu preskúmavať doručovanie v konaní pred súdom pôvodu.
   • Nariadenie o európskom exekučnom titule bráni tomu, aby sa v štáte výkonu namietal výkon rozhodnutia z dôvodu procesných pochybení, ku ktorým došlo v pôvodnom konaní.
2. Otázky doručovania patria do právomoci súdov štátu pôvodu.
   • Posúdenie, či doručenie dokumentu o začatí konania spĺňalo požiadavky práva EÚ (vrátane prekladu a poučenia o práve odmietnuť prevzatie), je úlohou súdov členského štátu, ktorý vydal rozhodnutie.
3. Mechanizmus európskeho exekučného titulu je založený na vzájomnej dôvere.
   • Systém EET predpokladá, že procesné záruky, vrátane práva na obhajobu, sú zabezpečené už v štáte pôvodu, a preto sa výkon v inom členskom štáte nemá spájať s opätovným preskúmavaním.
4. Dôvody na zamietnutie alebo prerušenie výkonu sú taxatívne.
   • Členské štáty výkonu nemôžu rozširovať dôvody odmietnutia výkonu nad rámec výslovne stanovený v nariadení.

Praktické dopady:

• Pre veriteľov rozsudok potvrdzuje vysokú mieru právnej istoty pri výkone európskeho exekučného titulu v inom členskom štáte.
• Pre dlžníkov rozhodnutie znamená, že námietky týkajúce sa doručovania musia uplatniť pred súdmi štátu pôvodu, nie v štáte výkonu.
• Pre vnútroštátne súdy ide o jasné vymedzenie hraníc ich právomoci pri výkone EET.
• Pre prax cezhraničného vymáhania pohľadávok rozsudok posilňuje zásadu vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, no zároveň zdôrazňuje význam dôsledného dodržiavania procesných pravidiel už v pôvodnom konaní.

10. Téma: Zrážková daň z dividend a dôkazné povinnosti nerezidentných dôchodkových fondov

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, do akej miery môže členský štát podmieniť oslobodenie od zrážkovej dane z dividend pre nerezidentný dôchodkový fond splnením osobitných dôkazných požiadaviek, a či sú tieto požiadavky zlučiteľné so zásadou voľného pohybu kapitálu. Rozhodnutie sa dotýka hranice medzi legitímnym výkonom daňovej kontroly a neprípustným obmedzením cezhraničných investícií.

Pozadie prípadu: 

Nerezidentný dôchodkový fond prijímal dividendy zo zdrojov v inom členskom štáte, ktoré podliehali zrážkovej dani. Vnútroštátna právna úprava stanovovala oslobodenie od tejto dane, avšak pod podmienkou, že fond preukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok oslobodenia predložením vyhlásenia potvrdeného orgánmi dohľadu v štáte jeho rezidencie.

Spor vznikol v situácii, keď sa rovnaká dôkazná povinnosť uplatňovala aj pri žiadosti o vrátenie už zrazenej dane, pričom fond namietal, že takáto požiadavka je neprimeraná a v rozpore s článkom 63 ZFEÚ. Vnútroštátny arbitrážny orgán sa preto obrátil na Súdny dvor so žiadosťou o výklad.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Prísnejšie dôkazné požiadavky pri oslobodení od dane môžu byť prípustné.
   • Členský štát môže vyžadovať, aby nerezidentný dôchodkový fond preukázal splnenie podmienok oslobodenia od zrážkovej dane predložením potvrdeného vyhlásenia orgánov dohľadu v štáte rezidencie, ak je takýto postup primeraný a neexistujú menej obmedzujúce rovnako účinné opatrenia.
2. Rozhodujúca je dostupnosť a primeranosť dôkazu.
   • Požadované vyhlásenie musí byť možné získať v primeranej lehote a orgány, ktoré ho vydávajú, musia disponovať potrebnými právomocami a kompetenciami.
3. Iný režim platí pri vrátení už zaplatenej dane.
   • Právo EÚ bráni tomu, aby členský štát vyžadoval rovnaké potvrdené vyhlásenie aj ako podmienku na vrátenie zrážkovej dane z dividend.
4. Spolupráca medzi členskými štátmi má prednosť pred nadmernými dôkaznými bremenami.
   • Ak je možné overiť splnenie podmienok prostredníctvom mechanizmov administratívnej spolupráce a vzájomnej pomoci medzi daňovými orgánmi, nie je prípustné ukladať daňovníkom dodatočné obmedzujúce povinnosti.

Praktické dopady:

• Pre dôchodkové fondy investujúce cez hranice rozhodnutie prináša jasné rozlíšenie medzi dôkaznými požiadavkami pri oslobodení od dane a pri jej vrátení.
• Pre daňové orgány rozsudok potvrdzuje možnosť požadovať dodatočné dôkazy pri priznávaní oslobodenia, no zároveň stanovuje hranice tejto praxe.
• Pre cezhraničné investície rozhodnutie posilňuje právnu istotu tým, že bráni nadmerným administratívnym prekážkam pri vrátení daní.
• Pre právnu prax ide o dôležité usmernenie k uplatňovaniu článkov 63 a 65 ZFEÚ v oblasti zdaňovania dividend a kapitálových tokov.

Predošlé vydanie EU Legal News #16 si môžete pozrieť tu.