Vítame vás pri májovom vydaní EU Legal News! V májovom vydaní EU Legal News prinášame prehľad kľúčových rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktoré ovplyvňujú daňové právo, ochranu spotrebiteľov, štátnu pomoc, insolvenčné právo a poistenie zodpovednosti. Riešilo sa zneužitie dominantného postavenia v oblasti daní, posúdenie štátnej pomoci pri oslobodení železničnej infraštruktúry od dane, či výklad zásady proporcionality pri výmaze zdaniteľnej osoby zo zoznamu platiteľov DPH. Súd tiež objasnil otázky týkajúce sa dôkazného bremena pri dopravných nehodách s účasťou odcudzeného vozidla, definície zdaniteľnej osoby pri predaji poľnohospodárskej pôdy na rozvoj bývania, uznania záväzkov po začatí insolvenčného konania, a odpočítania DPH po prekvalifikovaní transakcie.
1. Téma: Súdny dvor EÚ k ochrane spotrebiteľov pri úveroch a zmluvách o ručení
Súdny dvor EÚ riešil prípad bulharského súdu, ktorý sa týkal úverovej zmluvy, pri ktorej bol spotrebiteľ povinný uzavrieť aj zmluvu o ručení s treťou osobou vybranou veriteľom. Riešila sa otázka, či ide o nekalú zmluvnú podmienku, ako aj otázky súvisiace s transparentnosťou a zákonnosťou takýchto praktík v kontexte niekoľkých smerníc EÚ o ochrane spotrebiteľa.
Pozadie prípadu:
Spotrebiteľ uzavrel zmluvu o úvere, pričom jednou z podmienok bolo aj uzatvorenie zmluvy o ručení s konkrétnou osobou vybranou veriteľom – bez toho, aby spotrebiteľ poznal vopred jej identitu alebo podmienky ručenia. Zároveň ručiteľ bol ekonomicky prepojený s veriteľom. Spotrebiteľ sa následne dostal do sporu ohľadom platnosti a nekalosti tejto podmienky. Prípad sa dostal až pred Súdny dvor EÚ.
Kľúčové body rozhodnutia:
Zmluvy o ručení môžu byť predmetom posúdenia nekalosti, aj keď sa ručenie týka hlavného predmetu zmluvy. Nie je vylúčené jeho preskúmanie z pohľadu nekalosti, ak je úverová a ručitelská zmluva uzavretá naraz a ručiteľ je zvolený veriteľom. Spotrebiteľ nemusí vopred poznať ručiteľa ani podmienky ručenia pri podpise úverovej zmluvy, pričom tieto podmienky nie sú automaticky považované za nekalé podľa prílohy k smernici 93/13. Vynútenie ručenia s konkrétnou osobou nemusí byť automaticky považované za agresívnu obchodnú praktikou podľa smernice 2005/29. Súd, ktorý vydáva platobný rozkaz bez účasti spotrebiteľa, nesmie z vlastnej iniciatívy vylúčiť zmluvnú podmienku, pokiaľ nie je zjavne nekalá, ale existencia pochybností môže byť dôvodom na jej preskúmanie. Zmluva o úvere spojená len so zmluvou o ručení sa nepovažuje za „viazaný úver“ v zmysle smernice 2008/48/ES. Ak zmluva o ručení vedie k zvýšeniu celkovej dlžnej sumy, jej náklady musia byť započítané do celkových nákladov a ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN). Ak RPMN neobsahuje všetky povinné náklady, úverová zmluva môže byť považovaná za bezúročnú a bez poplatkov, pričom spotrebiteľ vracia iba istinu.
Praktické dopady:
Transparentnosť pre spotrebiteľa je kľúčová, preto musia veritelia poskytovať jasné a úplné informácie, vrátane nákladov za ručenie. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) musí byť presná a kompletná. Obozretnosť pri výbere ručiteľov nie je zakázaná, ale podmienky musia byť spravodlivé a známe spotrebiteľovi vopred. Súdne orgány musia aktívne posudzovať možné nekalosti, najmä ak sú spojené s obchodnými praktikami, aj keď sa spotrebiteľ nezúčastní konania. Nesprávne alebo neúplné určenie RPMN môže mať pre veriteľov vážne následky – úver sa považuje za bezúročný, čo znamená, že spotrebiteľ vracia iba istinu.
2. Téma: Neuznanie nároku na odpočítanie DPH po prekvalifikovaní transakcie – Rozsudok Súdneho dvora EÚ
Súdny dvor EÚ riešil prípad, v ktorom daňová správa spätne prekvalifikovala obchodnú transakciu na prevod podniku, ktorý nepodlieha DPH. Zdaniteľná osoba si pôvodne uplatnila odpočítanie DPH, avšak po daňovej kontrole jej bol tento nárok zamietnutý. Faktúra medzitým nebola opravená v zákonnej lehote a vrátenie dane od dodávateľa sa ukázalo ako nemožné. Vznikla tak otázka, či zdaniteľná osoba môže žiadať o vrátenie dane priamo od daňovej správy.
Pozadie prípadu:
Predmetom sporu bolo uplatnenie DPH na transakciu, ktorá bola najprv fakturovaná ako štandardné zdaniteľné plnenie, avšak daňové orgány ju dodatočne posúdili ako prevod celku podniku, ktorý podľa článku 19 smernice 2006/112/ES nepodlieha DPH. Po zistení tejto skutočnosti zdaniteľná osoba nemohla opraviť faktúru v zákonnej lehote a zároveň nemala reálnu možnosť domôcť sa vrátenia DPH od dodávateľa. Súd mal preto rozhodnúť, či môže takáto osoba žiadať vrátenie priamo od štátu a či je zamietnutie nároku v súlade so zásadami daňovej neutrality a efektivity.
Kľúčové body rozhodnutia:
Články 168 a 203 smernice 2006/112/ES v spojení so zásadami daňovej neutrality a efektivity sa majú vykladať tak, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje odpočítanie DPH, ak transakcia bola spätne prekvalifikovaná na nezdaniteľný prevod. Súdny dvor zároveň zdôraznil, že ak je pre zdaniteľnú osobu vrátenie DPH od dodávateľa nemožné alebo neprimerane ťažké, zásady efektivity a neutrality vyžadujú, aby mala možnosť žiadať o vrátenie dane priamo od daňovej správy. Dôležitou podmienkou však je, že nedôvodne zaplatená DPH bola odviedla štátu, a štát z nej teda získal neoprávnený príjem. Členské štáty musia zabezpečiť, aby existovali efektívne prostriedky nápravy, ktoré daňovníkom umožnia uplatniť svoje práva aj v situáciách, kde došlo k objektívne pochopiteľnej chybe.
Praktické dopady:
Tento rozsudok má významné dôsledky pre prax podnikateľov a ich daňových poradcov:
Prevencia a kontrola: Subjekty by mali venovať zvýšenú pozornosť pri posudzovaní transakcií, ktoré by mohli byť kvalifikované ako prevod podniku. Nejasnosti ohľadom charakteru transakcie môžu mať významné dopady na DPH.
Dôsledná fakturácia a dokumentácia: V prípade sporných obchodov je potrebné dôsledne viesť účtovnú dokumentáciu a zvážiť konzultáciu s odborníkmi, aby sa predišlo neskoršiemu zamietnutiu odpočtu.
Využitie nápravných prostriedkov: Rozsudok potvrdzuje, že ak zdaniteľná osoba nemôže získať späť DPH od dodávateľa, mala by mať právo domáhať sa jej vrátenia priamo od daňovej správy. Vnútroštátne právne predpisy by mali túto možnosť explicitne umožňovať. Zvýšená právna istota: Rozsudok posilňuje právnu ochranu daňovníkov tým, že štáty nesmú profitovať z DPH, ktorá bola zaplatená bez právneho dôvodu. Vplyv na legislatívu: Je možné, že niektoré členské štáty budú musieť upraviť svoju správnu prax alebo legislatívu tak, aby zaručili dodržiavanie zásady efektivity v praxi. Rozsudok tak predstavuje dôležitý krok k rovnováhe medzi ochranou verejných financií a spravodlivým postavením daňovníkov v rámci systému DPH.
3. Téma: Uznanie záväzkov plnených po začatí insolvenčného konania – výklad článku 31 ods. 1 nariadenia (EÚ) 2015/848
Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí z 27. marca 2025 zaoberal výkladom článku 31 ods. 1 nariadenia (EÚ) 2015/848 o insolvenčných konaniach. Riešil situáciu, kedy dlžník po začatí insolvenčného konania a prevode správy svojho majetku na správcu uzavrel právny úkon, ktorý viedol k plneniu v jeho prospech namiesto prospechu správcu konkurznej podstaty. Cieľom konania bolo objasniť, či takéto plnenie možno uznať v cezhraničnom kontexte insolvenčných konaní, najmä voči veriteľom.
Pozadie prípadu:
Najvyšší súd jedného členského štátu predložil prejudiciálnu otázku v rámci sporu medzi správcom konkurznej podstaty a obchodným partnerom dlžníka.
Dlžník, voči ktorému bolo začaté insolvenčné konanie a ktorému bola odobratá správa nad majetkom, po začatí tohto konania uzavrel právny úkon týkajúci sa predaja majetku. Plnenie z tohto úkonu bolo poskytnuté priamo dlžníkovi, nie správcovi. Vznikla otázka, či je takéto plnenie v cezhraničnom kontexte platné a uznateľné, najmä voči ostatným veriteľom zapojeným do insolvenčného konania.
Kľúčové body rozhodnutia:
Výklad článku 31 ods. 1 Súdny dvor rozhodol, že plnenie poskytnuté po začatí insolvenčného konania priamo dlžníkovi, hoci malo byť adresované správcovi, môže byť považované za účinné, ak právny úkon, na základe ktorého k plneniu došlo, je v súlade s právom štátu, v ktorom bolo insolvenčné konanie začaté. Zároveň musí byť takýto úkon vymáhateľný voči veriteľom zapojeným do daného konania. Možnosť platného plnenia dlžníkov.i Rozhodnutie potvrdzuje, že ak právny úkon uzavretý po začatí konania rešpektuje podmienky vnútroštátneho práva a je voči veriteľom vymáhateľný, neznamená automaticky jeho neplatnosť ani neúčinnosť. Takéto plnenie možno za určitých okolností uznať, hoci formálne nebolo smerované správcovi konkurznej podstaty. Dôraz na vnútroštátne právo štátu konania. Súdny dvor podčiarkol, že rozhodujúce postavenie má vnútroštátny právny poriadok členského štátu, kde bolo hlavné insolvenčné konanie začaté. Tento právny rámec určuje, aké právne úkony môže dlžník ešte vykonávať a či je ich plnenie právne uznateľné voči ostatným účastníkom konania.
Praktické dopady:
Rozsudok poskytuje dôležité usmernenie pre prax správcov konkurznej podstaty, obchodných partnerov dlžníkov a súdov v členských štátoch EÚ. Pre obchodné subjekty znamená rozhodnutie potrebu zvýšenej opatrnosti pri uzatváraní transakcií s osobami, voči ktorým bolo začaté insolvenčné konanie. Zároveň však rozhodnutie znižuje právnu neistotu v prípadoch, kedy dôjde k plneniu zmluvy v prospech dlžníka, ak je takýto úkon v súlade s miestnym právom. Správcovia konkurznej podstaty by mali venovať zvýšenú pozornosť analýze právnych úkonov dlžníka po začatí konania, a to najmä pri posudzovaní ich účinkov voči veriteľom. V praxi to znamená, že aj keď sa plnenie neuskutočnilo v prospech správcu, nemusí byť automaticky považované za neúčinné, pokiaľ rešpektuje právny rámec štátu, kde bolo konanie začaté. Týmto spôsobom rozsudok posilňuje právnu predvídateľnosť a rovnováhu medzi ochranou majetku konkurznej podstaty a legitímnymi obchodnými vzťahmi.
4. Téma: Pojem zdaniteľnej osoby a ekonomickej činnosti pri predaji poľnohospodárskej pôdy na rozvoj bývania – výklad článku 9 ods. 1 smernice 2006/112/ES
Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku z 3. apríla 2025 zaoberal výkladom pojmov „zdaniteľná osoba“ a „ekonomická činnosť“ v rámci dane z pridanej hodnoty (DPH). Tento prípad sa týkal predaja poľnohospodárskej pôdy, ktorá bola pôvodne osobným majetkom, ale následne predaná na účely rozvoja bývania. Dôležitým aspektom bola príprava predaja, ktorú vykonal splnomocnený profesionálny obchodník, pričom išlo o manželov, ktorí sa rozhodli predať tento majetok v rámci spoločného majetkového spoločenstva.
Pozadie prípadu:
V tomto prípade manželský pár, ktorý bol vlastníkom poľnohospodárskej pôdy, poveril profesionálneho obchodníka, aby sa postaral o predaj tejto pôdy. Predaj mal byť vykonaný za účelom rozvoja bývania, pričom obchodník mal na starosti všetky kroky, ktoré sú bežné pre profesionálnych obchodníkov. Rovnako sa zvažovalo, či tento predaj možno považovať za vykonávanie ekonomickej činnosti a či manželia môžu byť považovaní za zdaniteľnú osobu na účely DPH v zmysle článku 9 smernice 2006/112/ES.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že osoba, ktorá predáva nehnuteľnosť, pôvodne tvoriacu jej osobný majetok, môže byť považovaná za zdaniteľnú osobu na účely DPH, ak prípravu predaja poverí profesionálnym obchodníkom. Tento obchodník musí vykonávať aktívne kroky na predaj nehnuteľnosti, ktoré sú podobné tým, ktoré by vykonávali profesionálni obchodníci, výrobcovia alebo poskytovatelia služieb. Súdny dvor tak uznal, že pre tento účel môže byť splnomocnený obchodník považovaný za nástroj vykonávania ekonomickej činnosti na strane predávajúceho.
Súdny dvor tiež rozhodol, že zákonné majetkové spoločenstvo medzi manželmi, ktorí spoločne predávajú nehnuteľnosť, môže byť považované za zdaniteľnú osobu, pokiaľ je zrejmé, že predaj predstavuje ekonomickú činnosť. To znamená, že aj keď ide o osobný majetok, ak manželia vykonali predaj v rámci ekonomickej činnosti, môžu byť považovaní za zdaniteľnú osobu, ktorá podlieha DPH. K tomu dochádza, ak je zrejmé, že spoločenstvo nesie ekonomické riziko spojené s touto činnosťou.
Praktické dopady:
Rozsudok má zásadný význam pre interpretáciu pojmu „zdaniteľná osoba“ v rámci DPH. Umožňuje manželom, ktorí predávajú majetok, ktorý je súčasťou ich osobného vlastníctva, byť považovaní za zdaniteľné osoby, ak predaj vykonávajú ako ekonomickú činnosť. Taktiež umožňuje väčšiu flexibilitu pre profesionálnych obchodníkov, ktorí môžu byť splnomocnení na vykonanie predaja v mene vlastníkov majetku. Tento výklad bude mať významné dôsledky pre podnikateľov, ktorí sa zaoberajú predajom nehnuteľností a iných majetkových položiek, pričom bude potrebné v budúcnosti starostlivo zvážiť, či je daný predaj kvalifikovaný ako ekonomická činnosť, a tým pádom podlieha DPH. Súdny dvor týmto spôsobom vytvára širší rámec pre to, kedy sa osoba môže považovať za zdaniteľnú osobu v prípade predaja majetku, ktorý nie je pôvodne určený na predaj v rámci podnikateľskej činnosti.
5. Téma: Výmaz zdaniteľnej osoby zo zoznamu platiteľov DPH za systematické nedodržiavanie daňových povinností – výklad zásady proporcionality
Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku z 3. apríla 2025 zaoberal otázkou výmazu zdaniteľnej osoby zo zoznamu platiteľov DPH. Tento prípad sa týkal situácie, kedy daňové orgány rozhodli o vymazaní spoločnosti z identifikačného zoznamu platiteľov DPH na základe jej systematického nedodržiavania daňových povinností. Súdny dvor sa musel rozhodnúť, či takéto rozhodnutie, bez podrobnej analýzy povahy porušení a správania dotknutej zdaniteľnej osoby, je v súlade s právom EÚ.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť čelila vymazaniu zo zoznamu platiteľov DPH v dôsledku údajného systematického nedodržiavania svojich daňových povinností. Daňové orgány a vnútroštátne súdy aplikovali pravidlá, ktoré umožňovali tento výmaz bez podrobného posúdenia konkrétnych porušení a správania spoločnosti. Spoločnosť sa obrátila na Súdny dvor EÚ, ktorý mal rozhodnúť, či takýto postup je v súlade s právom EÚ, konkrétne s článkami 213 ods. 1 a 273 smernice 2006/112/ES a zásadami právnej istoty a proporcionality.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že člány 213 ods. 1 a 273 smernice Rady 2006/112/ES a zásady právnej istoty a proporcionality bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje vymazanie zdaniteľnej osoby zo zoznamu platiteľov DPH len na základe systematického nedodržiavania daňových povinností, bez analýzy povahy konkrétnych porušení a správania zdaniteľnej osoby. To znamená, že ak daňové orgány rozhodnú o vymazaní zdaniteľnej osoby zo zoznamu platiteľov DPH, musia zvážiť povahu a závažnosť porušení daňových povinností.
Súdny dvor zdôraznil, že tento postup musí byť v súlade so zásadou proporcionality, ktorá zabezpečuje, že sankcie nie sú neprijateľne tvrdé v porovnaní s rozsahom porušení. Zásada právnej istoty tiež znamená, že daňové orgány by mali poskytovať jasné a predvídateľné pravidlá pre to, aké správanie vedie k takýmto sankciám.
Praktický dopad:
Tento rozsudok má významný dopad na daňové právo v rámci EÚ, pretože jasne ustanovuje, že vymazanie zdaniteľnej osoby zo zoznamu platiteľov DPH musí byť podložené podrobným posúdením konkrétnych porušení a správania spoločnosti. Daňové orgány budú musieť v budúcnosti pri rozhodovaní o vymazaní zo zoznamu platiteľov DPH starostlivo zvažovať, či porušenie daňových povinností bolo systematické a akú váhu má konkrétne porušenie. Zásada proporcionality bude tiež musieť byť dôsledne uplatňovaná, aby neboli ukladané neprimerané sankcie. Tento rozsudok môže mať vplyv na spôsob, akým sú spravované a kontrolované daňové povinnosti v rámci členských štátov EÚ, najmä v súvislosti s administratívnymi rozhodnutiami, ktoré ovplyvňujú podnikateľskú činnosť.
6. Téma: Oslobodenie železničnej infraštruktúry od dane z nehnuteľností – posúdenie štátnej pomoci podľa ZFEÚ
Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku z 29. apríla 2025 zaoberal otázkou, či právna úprava členského štátu, ktorá oslobodzuje od dane z nehnuteľností pozemky, budovy a stavby súvisiace so železničnou infraštruktúrou, predstavuje štátnu pomoc podľa pravidiel EÚ. Tento prípad sa týkal situácie, keď bola poskytnutá daňová úľava železničnej infraštruktúre, ktorá je poskytovaná železničným dopravcom, a bolo potrebné posúdiť, či ide o selektívnu výhodu, ktorá by mohla byť v rozpore s pravidlami štátnej pomoci.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť podala návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa právnej úpravy, ktorá oslobodzuje železničnú infraštruktúru od dane z nehnuteľností. Oslobodenie sa týka pozemkov, budov a stavieb, ktoré sú súčasťou železničnej infraštruktúry a sú poskytované železničným dopravcom. Tento mechanizmus oslobodenia bol predmetom sporu, pretože bolo potrebné posúdiť, či takéto opatrenie predstavuje štátnu pomoc, ktorá môže naraziť na pravidlá týkajúce sa selektívnej výhody podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že právna úprava členského štátu, ktorá oslobodzuje od dane z nehnuteľností pozemky, budovy a stavby, ktoré sú súčasťou železničnej infraštruktúry a poskytované železničným dopravcom, sa nezdá byť opatrením, ktoré príjemcom tohto oslobodenia poskytuje selektívnu výhodu. Podľa Súdneho dvora, táto úľava sa nezameriava na konkrétnych príjemcov, ale na odvetvie, ktoré plní verejný a strategický účel, akým je podpora železničnej dopravy a infraštruktúry. Súdny dvor tiež zdôraznil, že na posúdenie, či ide o štátnu pomoc, je nevyhnutné určiť, či takéto oslobodenie vedie k nerovnak
Praktické dopady:
Rozsudok má zásadný význam pre posudzovanie daňových opatrení v súvislosti s podporou železničnej infraštruktúry. Právna úprava, ktorá oslobodzuje železničné infraštruktúry od dane, sa môže považovať za podporu rozvoja verejných služieb bez negatívneho dopadu na hospodársku súťaž. Členské štáty môžu naďalej využívať tento typ oslobodenia bez rizika, že sa toto opatrenie považuje za štátnu pomoc, ak sú splnené podmienky pre jeho aplikáciu.
7. Téma: Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a dôkazné bremeno pri dopravnej nehode s účasťou odcudzeného vozidla
Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 30. apríla 2025 sa týka interpretácie článku 13 ods. 2 smernice 2009/103/ES, ktorá sa zaoberá poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Konkrétne ide o otázku dôkazného bremena v prípade dopravnej nehody s účasťou odcudzeného vozidla, kde sa poškodená osoba môže domáhať náhrady škody. Tento rozsudok sa zameriava na to, kto nesie dôkazné bremeno týkajúce sa vedomosti poškodeného o tom, že vozidlo bolo odcudzené.
Pozadie prípadu:
V tomto prípade bola otázka, či poškodená osoba, ktorá utrpela škodu v dopravnej nehode, kde bolo vozidlo odcudzené, musí preukázať, že nevedela o krádeži vozidla. Talianske vnútroštátne právo vykladalo túto situáciu tak, že dôkazné bremeno zaťažuje poškodenú osobu, ktorá musí preukázať, že nevedela o tom, že vozidlo bolo odcudzené.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že: Článok 13 ods. 2 smernice 2009/103/ES sa má vykladať v tom zmysle, že orgán poverený náhradou škody (stanovený v článku 10 ods. 1 smernice) musí preukázať, že poškodená osoba vedela, že vozidlo, v ktorom cestovala, bolo odcudzené, ak chce byť zbavený povinnosti nahradiť škodu. Vnútroštátna judikatúra, ktorá stanovuje, že dôkazné bremeno spočíva na poškodenej osobe, je v rozpore s právom Únie. To znamená, že poškodená osoba nemusí preukazovať, že nevedela o krádeži vozidla, aby získala náhradu škody.
Praktické dopady:
Tento rozsudok zabezpečuje, že práva poškodených osôb v prípadoch dopravných nehôd s účasťou odcudzených vozidiel budú chránené, pričom dôkazné bremeno by nemalo ležať na nich, ak ide o preukazovanie nevedomosti o krádeži vozidla.Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel musí byť interpretované v súlade s pravidlami Únie, čo znamená, že právne systémy členských štátov nemôžu klásť zbytočnú ťažobu na poškodené osoby v súvislosti s preukazovaním svojej nevedomosti o krádeži vozidla. Tento rozsudok posilňuje právnu ochranu poškodených osôb v prípadoch, keď nie je možné jednoznačne preukázať vedomosť o krádeži vozidla.
Predošlé vydanie EU Legal News #7 si môžete pozrieť tu.
