Aktualita

1. Téma: DPH oslobodenie pri malých zásielkach medzi súkromnými osobami – rozšírenie výkladu Súdneho dvora EÚ

Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku z 8. mája 2025 zaoberal výkladom smernice o DPH v súvislosti s dovozom malých zásielok neobchodného charakteru z tretích krajín medzi fyzickými osobami. Riešil otázku, či môže byť oslobodenie od DPH pri týchto zásielkach obmedzené len na prípady, keď príjemca má bydlisko v rovnakom členskom štáte, v ktorom dochádza k dovozu.

Pozadie prípadu:

Vec sa týkala výkladu článku 143 ods. 1 písm. b) smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH a článku 1 smernice 2006/79/ES o oslobodení od daní pri dovoze malých zásielok neobchodného charakteru. Vnútroštátne daňové orgány jedného členského štátu odmietli uplatniť oslobodenie od DPH pri dovoze takejto zásielky len preto, že príjemca mal bydlisko v inom členskom štáte. Predmetom sporu bolo, či je takéto obmedzenie v súlade s právom EÚ.

Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že článok 143 ods. 1 písm. b) smernice 2006/112/ES a článok 1 smernice 2006/79/ES bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje oslobodenie od DPH len z dôvodu, že príjemca nie je usadený v členskom štáte dovozu. Oslobodenie od dane sa musí uplatniť aj v prípade, že príjemca je v inom členskom štáte, ak sú splnené ostatné podmienky pre dovoz malých zásielok neobchodného charakteru. Takéto obmedzenie je v rozpore so znením a cieľom smerníc, ktorým je zabezpečiť jednotné uplatňovanie DPH v celej EÚ.

Praktické dopady:

Rozhodnutie má zásadný dopad na prax colných a daňových orgánov v členských štátoch, ktoré budú musieť zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie so všetkými príjemcami fyzickými osobami v EÚ, bez ohľadu na ich bydlisko. Členské štáty nemôžu podmieňovať oslobodenie od DPH tým, že príjemca musí byť z ich územia. Rozhodnutie zároveň posilňuje právnu istotu fyzických osôb a rovnosť zaobchádzania v rámci vnútorného trhu EÚ. Legislatíva, ktorá takéto oslobodenie obmedzuje, je v rozpore s právom EÚ a nemôže byť naďalej uplatňovaná, čo si môže vyžiadať legislatívne zmeny v niektorých členských štátoch.

2. Téma: Nekalé podmienky predčasnej splatnosti v zmluvách o spotrebiteľskom úvere – výklad Súdneho dvora EÚ

Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku z 8. mája 2025 (spojené veci C-6/24 a C-231/24) zaoberal výkladom článku 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS, ktorá sa týka nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách. V konaní proti bankovej inštitúcii išlo o preverenie, či zmluvná podmienka o predčasnej splatnosti úveru môže byť považovaná za nekalú aj v prípade, že vnútroštátne právo takúto podmienku výslovne neupravuje. Rozsudok rieši, aké kritériá musí vnútroštátny súd zohľadniť pri posudzovaní nekalosti takejto podmienky.

Pozadie prípadu:

V zmluvách o osobnom úvere bola obsiahnutá podmienka, ktorá umožňovala veriteľovi predčasne ukončiť úverovú zmluvu v prípade porušenia povinností zo strany spotrebiteľa, najmä neplatenia splátok. Spotrebitelia namietali, že takáto podmienka je neprimeraná a nekalá, najmä ak zmluva neobsahuje jasné ustanovenie o možnosti nápravy a vnútroštátne právo neupravuje pravidlá pre predčasnú splatnosť osobitne pre tento typ zmlúv. Súdny dvor mal posúdiť, či spotrebiteľ musí mať možnosť vyhnúť sa dôsledkom predčasnej splatnosti, a ako má byť táto možnosť posudzovaná.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že už samotná existencia možnosti pre spotrebiteľa vyhnúť sa predčasnej splatnosti alebo napraviť jej účinky môže ovplyvniť hodnotenie, či ide o nekalú podmienku. Táto možnosť nemusí byť výslovne upravená vnútroštátnym právom, ale je relevantná, ak vyplýva zo zmluvy samotnej alebo z aplikačnej praxe. Okrem toho vnútroštátny súd musí preskúmať, či sú podmienky nápravy pre spotrebiteľa primerané a účinné – napríklad či má dostatočne dlhú lehotu na úhradu omeškaných platieb. Ak vnútroštátna legislatíva stanovuje v podobných prípadoch lehoty na nápravu v prospech spotrebiteľa, ide o dôležitý orientačný bod pri posudzovaní férovosti zmluvnej podmienky.

Praktické dopady: 

Rozhodnutie významne ovplyvňuje posudzovanie podmienok predčasnej splatnosti v úverových zmluvách, najmä v prípadoch, keď chýba jasná vnútroštátna právna úprava. Súdny dvor potvrdil, že spotrebiteľ musí mať skutočnú možnosť napraviť porušenie zmluvy predtým, ako dôjde k jej predčasnému ukončeniu. Úverové inštitúcie tak musia dbať na to, aby ich zmluvné podmienky neboli jednostranne nevýhodné a aby poskytovali primerané a zrozumiteľné mechanizmy nápravy. Pre súdy to znamená, že nemôžu vychádzať len zo znenia zmluvy, ale musia zohľadniť aj kontext a reálnu schopnosť spotrebiteľa uplatniť svoje práva. Rozsudok tak posilňuje ochranu spotrebiteľa pri úverových vzťahoch a potvrdzuje, že férovosť zmluvných podmienok musí byť skúmaná komplexne, vrátane praktickej možnosti obrany spotrebiteľa voči dôsledkom porušenia zmluvy.

3. Téma: Internetové porovnávače a porovnávacia reklama podľa Súdneho dvora EÚ – hranice pôsobnosti smernice

Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku z 8. mája 2025 (vec C-697/23) venoval výkladu článku 2 písm. c) a článku 4 písm. c) smernice 2006/114/ES o klamlivej a porovnávacej reklame. Predmetom sporu bola otázka, či je internetová služba porovnávania ponúk – prevádzkovaná nezávislou treťou stranou, ktorá sama neponúka porovnávané produkty – porovnávacou reklamou podľa práva EÚ, a teda či sa na ňu vzťahujú príslušné pravidlá.

Pozadie prípadu:

Internetová platforma poskytovala porovnanie poistných produktov a zároveň umožňovala ich uzatváranie priamo cez svoju webovú stránku, hoci sama žiadne poistenie neponúkala. Prevádzkovateľ zaviedol systém hodnotenia ponúk, pričom jedna z poisťovní namietala, že ide o porovnávaciu reklamu, ktorá nespĺňa požiadavky stanovené smernicou, a teda môže byť nelegálna alebo klamlivá. V spore išlo najmä o to, či môže byť takáto platforma považovaná za „súťažiteľa“, ak iba sprostredkúva produkty iných.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že online porovnávanie produktov nie je porovnávacou reklamou, pokiaľ prevádzkovateľ platformy sám aktívne nepôsobí na rovnakom trhu ako poskytovatelia porovnávaných produktov. Rozhodujúce je, či subjekt je „súťažiteľom“, t. j. či ponúka produkty alebo služby, ktoré sú predmetom porovnania. Ak ide len o nezávislého sprostredkovateľa, nejde o porovnávaciu reklamu v zmysle smernice 2006/114/ES – bez ohľadu na to, že umožňuje uzavretie zmluvy či používa systém hodnotenia.

Praktické dopady:

Rozsudok prináša zásadné usmernenie pre prevádzkovateľov online porovnávačov, ktoré nepredávajú vlastné produkty: na ich činnosť sa nevzťahuje režim porovnávacej reklamy, a tým pádom ani požiadavky na objektivitu a férovosť porovnávania podľa smernice. Títo sprostredkovatelia nemusia dodržiavať rovnaké pravidlá ako priami konkurenti, čo komplikuje možnosti obrany dotknutých firiem, ak majú výhrady voči obsahu porovnania. Subjekty, ktorých produkty sú takto porovnávané, si tak musia hľadať iné právne nástroje ochrany, napríklad v oblasti ochrany dobrého mena, nekalej súťaže alebo spotrebiteľského práva. Rozsudok zdôrazňuje prísnu viazanosť smernice na existenciu konkurencie, a teda nezávislé porovnávanie nemožno automaticky považovať za porovnávaciu reklamu.

4. Téma: Výhradná distribúcia a zákaz aktívneho predaja – nový výklad Súdneho dvora EÚ k skupinovým výnimkám v oblasti hospodárskej súťaže

Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 8. mája 2025 (vec C-581/23) zaoberal výkladom článku 4 písm. b) bod i) nariadenia Komisie (EÚ) č. 330/2010, ktorým sa vykonáva článok 101 ods. 3 ZFEÚ pre tzv. skupinové výnimky pri vertikálnych dohodách. Rozhodnutie sa týka otázky, za akých okolností môže byť vertikálne obmedzenie predaja (najmä aktívneho predaja) na výhradnom území považované za závažné porušenie, ktoré vedie k strate výhody skupinovej výnimky.

Pozadie prípadu: 

Výrobca potravinárskych produktov uzatvoril s viacerými distribútormi dohody o výhradnej distribúcii. Jednému z distribútorov bolo pridelené výhradné územie, na ktoré mali ostatní odberatelia teoreticky obmedzený aktívny predaj. Problém nastal, keď sa ukázalo, že ostatní distribútori sa do aktívneho predaja na tomto území nezapájali, čo vyvolalo otázku, či nejde o tichú, faktickú dohodu, ktorá by predstavovala tvrdé obmedzenie hospodárskej súťaže.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

• Samotná absencia aktívneho predaja zo strany ostatných distribútorov na výhradnom území nepredstavuje automaticky dôkaz o existencii zakázanej dohody (t. j. „zhody vôle“) medzi dodávateľom a týmito odberateľmi podľa článku 4 písm. b) bod i) nariadenia č. 330/2010.
• K strate výhody skupinovej výnimky dôjde len vtedy, ak existujú dôkazy o skutočnej koordinácii alebo dohodemedzi stranami, ktorou sa distribútorom výslovne alebo nepriamo zakazuje aktívny predaj na výhradnom území iného subjektu.
• Skupinová výnimka sa neuplatní počas obdobia, v ktorom sa preukáže, že takáto dohoda skutočne existovala alebo bola vykonávaná.

Praktické dopady:

Tento rozsudok prináša dôležité objasnenie právneho rámca výhradnej distribúcie v EÚ. Potvrdzuje, že:

• Nečinnosť alebo pasivita distribútorov na určitom trhu nemusí znamenať existenciu protisúťažnej dohody, pokiaľ neexistuje dôkaz o koordinácii alebo príkaze od dodávateľa.
• Vertikálne obmedzenia musia byť posudzované individuálne a ich súlad so skupinovou výnimkou závisí od toho, či sa skutočne preukáže dohoda alebo zosúladený postup medzi podnikmi.
• Podnikatelia by si mali dávať pozor pri formulovaní výhradných distribučných dohôd, aby sa vyhli akémukoľvek náznaku koordinácie v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže.

Rozsudok posilňuje právnu istotu pri navrhovaní distribučných modelov a zároveň zdôrazňuje potrebu transparentnosti a nezávislosti pri určovaní obchodných stratégií medzi zmluvnými partnermi.

5. Téma: Vykladať právne pravidlá k DPH a dotáciám v službách verejnej dopravy podľa Súdneho dvora EÚ

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí z 8. mája 2025 (vec C-615/23) riešil otázku výkladu pravidiel spoločného systému dane z pridanej hodnoty (DPH) podľa smernice 2006/112/ES, najmä článku 73 týkajúceho sa základu dane a protihodnoty. Spor sa týkal dotácií, ktoré sú priamo späté s cenou zdaniteľnej transakcie, konkrétne kompenzácií vyplácanej samosprávnemu celku poskytovateľovi služieb verejnej hromadnej dopravy na pokrytie jeho nákladov. Kľúčovým prvkom bola otázka, či je medzi touto kompenzáciou a poskytovanými službami priama súvislosť, ktorá ovplyvňuje základ dane z DPH.

Pozadie prípadu:

V danom prípade išlo o situáciu, keď územný samosprávny celok poskytol finančnú kompenzáciu prevádzkovateľovi služieb verejnej hromadnej dopravy na úhradu nákladov spojených s poskytovaním týchto služieb. Právna otázka spočívala v tom, či takáto kompenzácia predstavuje súčasť základu dane podľa pravidiel DPH, teda či ju treba považovať za protihodnotu za zdaniteľnú transakciu. Okrem toho súd riešil aj súvisiace otázky v oblasti oslobodenia od DPH malých zásielok neobchodného charakteru, ktoré sú zasielané fyzickými osobami z tretích krajín iným fyzickým osobám v rámci EÚ.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor potvrdil, že členský štát nemôže stanoviť právnu úpravu, ktorá by vylučovala z oslobodenia od DPH malé zásielky neobchodného charakteru zasielané z tretích krajín fyzickými osobami iným fyzickým osobám s bydliskom v inom členskom štáte. Pokiaľ ide o dotácie poskytované na kompenzáciu nákladov za služby verejnej hromadnej dopravy, rozhodujúca je existencia priamej súvislosti medzi kompenzáciou a konkrétnymi poskytnutými službami. Ak táto podmienka platí, kompenzácia sa považuje za protihodnotu a preto je zahrnutá do základu dane podľa pravidiel DPH.

Praktický dopad:

Toto rozhodnutie jasne vyjasňuje pravidlá pre DPH v oblasti dotácií na verejnú dopravu a zároveň obmedzuje možnosti členských štátov upraviť oslobodenie od DPH pre malé zásielky neobchodného charakteru zo zahraničia. Pre poskytovateľov služieb verejnej dopravy znamená rozhodnutie, že kompenzácie od verejných orgánov, ktoré majú priame spojenie so službami, budú podliehať DPH ako súčasť základu dane, čo môže ovplyvniť ich finančné plánovanie a fakturáciu. Pre štátne orgány a správu daní je zase záväzné, že nesmú vylúčiť malé zásielky neobchodného charakteru z režimu oslobodenia od DPH, čo má vplyv na colné a daňové kontroly pri takýchto zásielkach v rámci EÚ.

Predošlé vydanie EU Legal News #8 si môžete pozrieť tu.